Začiatkom roka 2020 slovenská progresívna kapela LATE z Bratislavy vydala po ôsmich rokoch svojho fungovania debut nazvaný The One And I. Sedem skladieb vám ponúka vyše päťdesiat minút čistého hracieho času. A túto ponuku by ste rozhodne nemali odmietnuť.
Schizophrenia otvára album veľmi energickým nástupom bicích, pričom sa zo sterea prihovárajú veľmi vydarené gitary. Progresívny základ je okorenený growlom, ktorý vnáša do piesne miestami až blackmetalový nádych zúfalstva a beznádeje. Prelínanie miernejších a svižnejších častí iba podporuje názov piesne, ktorá akoby sa postupne vyvíjala do úplne inej.
V podobnom duchu sa nesie väčšina albumu. Nechcem tým povedať, že by bol monotónny. Práve naopak. Piesne vystavané na (ne)pravidelnom kolísaní medzi pomalými a rýchlmi časťami zabezpečia, že sa pri počúvaní albumu určite nebudete nudiť. Pridajte k tomu ešte rôzne žánrové vplyvy, ako bolo spomenuté pri prvej skladbe, a určite sa radi necháte touto pútavou skladačkou strhnúť.
Paletu Late zvolili ozaj širokú. Okrem spomínaného blackmetalového nádychu si môžete všimnúť vo viacerých skladbách modernejšie metalové riffy či zabŕdanie do alternatívnejších vôd. Gitary vo Vessels mi trochu evokujú System Of A Down. V Agnosticity chalani postupne menia progresívne rytmy za priamočiarejšie riffy a doširoka rozliaty zvuk. Vokály znejú miestami dokonca až popovo.
Gitaristi Patrik a Michal predvádzajú na albume skutočne majstrovské kúsky. Či už po rytmickej (zvraty v najsurovejšej skladbe The Artificial And The Savior), harmonickej (The Vicinity) alebo melodickej (sólo v Unending Thread) stránke. Martinova basa zažiari najvýraznejšie v The Vicinity. A bicie? Vyberte si ktorúkoľvek pieseň na albume a skúste sa zamerať na chvíľu iba na ne. Keď si uvedomíte, že popri tom Ján stíha spievať vokály, padne vám sánka.
Progresívne kapely väčšinou hrajú pre úzky okruh poslucháčov. Predsa len je tento druh muziky náročnejší na počúvanie. Preto je skvelé, keď sa kapely všemožne snažia urobiť svoje skladby „prístupnejšie“ širšiemu publiku. V prípade Late je takýmto elementom, okrem rôznych žánrových preryvov, hlavne spevák Lukáš. Divoké riffy, rytmické zvraty, akordické postupy. To všetko sa vďaka jeho spevu počúva akosi jednoduchšie.
Priznám sa, že nie som skalným fanúšikom progresívnej muziky, v ktorej zmätene hľadáte prvú dobu, aby ste konečne mohli začať headbangovať. Ale na druhej strane, mám veľmi rád progresívne kapely, ktoré vedia svoje skladby poslucháčom priblížiť aj napriek ich technickej náročnosti. Robia ich ľahšie stráviteľnými pre uši bežných ľudí. A Late presne takou kapelou sú. Ak ste tak ešte neurobili, povenujte sa debutu The One And I aj vy.
HODNOTENIE
