Daždivé septembrové dni po suchom konci leta zjavne prajú aj pozoruhodným albumom, ktorých sa v rockovom a metalovom žánri urodilo za uplynulý mesiac hneď niekoľko. Niektoré z nich si rozpitváme v ďalšom dieli minirecenzií.
Asi najočakávanejším počinom septembra a pre mnohých aj roka je novinka symfonických gigantov NIGHTWISH. Floor Jansen sa za mikrofón postavila už tretíkrát a momentálne je suverénne najväčšou devízou kapely. Forma principála Holopainena totiž mala donedávna skôr klesajúcu tendenciu… A novinka Yesterwynde tento trend potvrdzuje. Aj keď úvodná singlovka (po obligátnom intre) An Ocean Of Strange Islands funguje ako lákadlo celkom dobre, deväť a pol minúty pozornosť udržať nedokáže a v druhej polovici songu už čakáte, kedy sa skončí. Na lepšie časy však nesvitá, pretože nasledujúce piesne sú v lepšom prípade len recykláciou starých nápadov a v tom horšom sú z hudobného hľadiska úplne bezradné. A taká The Day Of… je, aj vďaka úplne nevhodne prizvanému chlapčenskému zboru, vyslovene otravná.
To, že Nightwish už dávno nie sú metalovou kapelou, je evidentné vo zvuku. Emppu Vuorinen už v tejto formácii naozaj pôsobí len ako krovie. Gitary sú počas väčšiny stopáže absolútne prehlušené symfonickým balastom a aby toho nebolo málo, na mnohých miestach úplne absentujú a robia z kedysi dravej kapely neškodnú partiu pánov v strednom veku s úžasnou speváčkou. Tuomas konečne využíva potenciál Floor na viac ako päťdesiat percent, ale čo z toho, keď je vo všetkých hlasnejších pasážach utopená v orchestráciách, viď Perfume Of The Timeless.
Nightwish zodvihnú hlavu v druhej polovici albumu, ktorú načína krehká balada Sway. Vokálne harmónie Floor a Troya Donockleyho sú úplne magické, no myšlienky na to, čo mohlo byť, keby bol v kapele stále Marco Hietala, sa nezbavíte. Diskotékovými rytmami prešpikovaná The Children Of ‚Ata je úplne odzbrojujúca v tom, že sa aspoň netvári, že je niečo, čím nie je. Nightwish sa jednoducho stále viac snažia priblížiť mainstreamu a ak toto má byť cesta, nech.
Ak by sa tento album skrátil aspoň o 20 minút, ubralo sa zo symfonickosti a pridalo metalovosti, bol by to veľmi silný zásek. Takto je však novinka Nightwish, najmä pre slabú prvú polovicu, iba priemer.
Vždy, keď nový album vydá DAVID GILMOUR, je to udalosť. Legendárny gitarista ešte legendárnejších Pink Floyd tak nerobí často, veď Luck And Strange je ešte len jeho piaty sólový album. A stále to tam je. V momente, keď počujete prvý gitarový tón v krátkej úvodnej inštrumentálke Black Cat, viete, že to naozaj nemôže byť nikto iný ako Gilmour. Stále si v jeho expresívnej gitarovej hre vychutnávate každú jednu starostlivo zvolenú notu, stále lapáte po dychu pri jeho pomalých, ale atómovo presných bendoch, stále nechápete, ako môže takmer osemdesiatnik znieť so svojím zastretým hlasom rovnako ako v časoch The Wall.
Pink Floyd nikdy neboli o rýchlosti a platí to aj pre Gilmourovu sólovú dráhu. Emóciami nabitý (a dosť pravdepodobne aj posledný) album plynie pomaly (ale ani na okamih sa nenudíte!), s vrcholom v podobe Davidovou dcérou Romany spievaným kúskom Between Two Points, ktorú pôvodne zložili Montgolfier Brothers. Prekrásne depresívna skladba ozdobená úžasným záverečným sólom by sa pokojne mohla objaviť na Divison Bell. Veľkolepý záver Scattered, v ktorom sa Gilmour akoby vyrovnával so životom a s jeho nevyhnuteľným koncom, pôsobí zdrvujúco. Neviem, či to bol úmysel, ale efekt je dokonalý. Tak, ako tento album.
Snáď ešte neuveriteľnejšie, než nový Gilmourov album, pôsobí fakt, že Jari Mäenpää sa po dvanástich (!!!) rokoch konečne dokopal do vydania Time II. Keďže horúčka okolo prvého dielu z roku 2012 ma úspešne minula, nemal som potrebu tieto dva albumy porovnávať. O tom, aký megalomanský projekt Time II je, by sa dala napísať samostatná esej. Desaťtisíce eur, ktoré do crowdfundingových kampaní naliali fanúšikovia, len aby bol album vydaný, hovoria samy za seba.
Dočinenia tu máme s absolútne precízne zahraným a nahraným symfonickým melodeathom, kde sa krásne melódie striedajú ako na páse a vy neviete, čo si vychutnať skôr. Vyššie spomenutý pán Holopainen by sa rozhodne mal inšpirovať nielen v tom, čo je to chytľavá melódia, ale aj v tom, ako môže znieť album majestátne a bombasticky bez toho, aby mu za obeť padli gitary. Rozoberať skladbu po skladbe nemá veľmi zmysel, aj keď tie plnohodnotné sú iba štyri, roztiahnuté na plochu necelých päťdesiat minút. Problém alebo výhoda tejto epickej hudby spočíva v tom, že ak by sme motívy po jednom nahádzali do hrnca, premiešali a nanovo poskladali, dostali by sme v podstate tie isté skladby. Možno práve preto pôsobí najsúdržnejšie najkratšia skladba One With The Shadows. V žiadnom prípade sa však nemôžeme o ostatných skladbách baviť ako o nejakom neorganizovanom bordeli, na to je Jari priveľký perfekcionista. Kto iný si dovolí na úvod zarúbať štvorminútové intro, ktoré ale dáva zmysel?
Na žiadne blbosti ako intro sa nehrá Paul Di’Anno na debute nového projektu WARHORSE. Večný outsider, ktorý sa už nikdy nezbaví nálepky „toho, čo spieval v Iron Maiden pred Dickinsonom“, spojil sily s relatívne neznámymi chorvátskymi gitaristami Antem Pupačićom a Hrvojem Madiracom. Tí mu zložili na bezmennej prvej platni materiál na mieru a výsledkom je asi najlepšia práca, akú tento buldog vo svojej nie príliš úspešnej postmaidenovskej kariére odviedol.
Nekompromisný oldschoolový výprask je presne to, čo Paulovi fanúšikovia od neho žiadajú a pri peckách ako Go alebo Here Comes The Night si môžu spokojne vydýchnuť, že ten chlap to v hrdle stále má. Nájdu sa aj hluchšie miesta, kde natrafí na svoje vokálne limity, ako uvrešťaná Get Get Ready alebo nezmyselný dvojminútový cover Tequila, ale celkovo vzaté ide o veľmi príjemné prekvapenie od človeka, ktorého každý odpisoval.
Tvrdohlavo odmietajú skončiť aj ďalší Briti, hviezdy sedemdesiatkového glam rocku The Sweet. Tí dnes fungujú v zostave s jediným pamätníkom slávnych čias, gitaristom Andym Scottom a v týchto dňoch vydávajú pätnásty štúdiový album Full Circle. Ako veľmi výpovedný názov to je, si nedovolím špekulovať, ale výpovednú hodnotu hudby už stojí za to trochu preskúmať. Pre mňa bol totiž trošku šok, ako sviežo novinka znie. Človek čaká obstarožný dedkovský rock, spoliehajúci sa na kopírovanie postupov hitov ako Ballroom Blitz či Fox On The Run a dostane sa mu energická porcia hardrockovej spevavosti plná hravých postupov, výborných vokálnych harmónií (na tie mali The Sweet vždy nos) a v mnohých prípadoch mimoriadne chytľavých refrénov. Za všetky spomeňme Burning Like A Falling Star alebo Rising Up, oba koketujúce s osemdesiatkovým AOR.
Veľký podiel na prudkej počúvateľnosti tejto nahrávky má spevák Paul Manzi, ktorého budú niektorí poznať ako bývalého člena neoprogovej Areny. Jeho plný hlas sedí do tejto neskutočne pohodovej muziky ako tatárka ku hranolkám. Natrafíme aj na ohliadnutie sa do najslávnejšej éry v podobe veselej Changes, kde je ten optimizmus na hranici gýča, ale na tej The Sweet vždy radi tancovali.
Ak ide naozaj o uzavretie kruhu a posledný album, tak The Sweet sa lúčia vskutku elegantne a s noblesou.
