Horúci júl si pre rocku- a metaluchtivých nadšencov prichystal mnoho kvalitnej muziky naprieč všetkými subžánrami, no skutočné hody mali najmä priaznivci tých mäkších. Opäť tu máme výcuc a krátke hodnotenia očakávaných albumov, ale priestor dostanú aj tajné tipy.
Nestor shock rocku a jeden zo služobne najstarších muzikantov na scéne ALICE COOPER sa už posledných cca dvadsať rokov nesnaží o žiadne novátorstvo či nebodaj o veľký komerčný úspech, ako tomu bolo na prelome tisícročí v prvom prípade či na rozhraní ôsmej a deviatej dekády minulého storočia v tom druhom. Od albumu Dirty Diamonds si drhne svoj až na kosť ohlodaný hard rock a nič na tom nemení ani novinka The Revenge Of Alice Cooper, na ktorej je najzaujímavejšie to, že nevychádza ako Aliceova sólovka, ale ako album skupiny nesúcej rovnaké meno, čo sa naposledy udialo v roku 1973. Z hudobného hľadiska ale na platni žiadne prekvapenia nečakajte, je tam všetko po starom a ak vám to vyhovuje, budete spokojní, no ak vás Alice po Dragontown prestal baviť, nebude vás baviť ani teraz.
Cooperov hlas je vzhľadom na jeho vek stále vitálny, aj keď jeho charakteristický nosový chrapľák je už len občasnou ozdobou poväčšinou vskutku priemerných kompozícií. Úvodná Black Mamba je pieseň so stonerrockovým feelingom a s úplne debilným refrénom, zato so skvelým krátkym sólom Michaela Brucea, no na nadšené vypočutie si zvyšku albumu rozhodne nepozýva. Nasledujúca rýchla Wild Ones so závanom rockabilly už však, našťastie, má ten správny odpich. Dobre dopadla ešte aj Up All Night s hravým refrénom ako od AC/DC, no potom sa veci začnú kaziť.
Suchý garážový zvuk dojem taktiež nevylepšuje, ale ten by sa dal prepáčiť, keby na človeka vybafla nejaká zapamätateľná skladba, ktorá ale nie a nie prísť, a to viac než v polovici skladieb prispel svojím dielom slovutný Bob Ezrin. Jediné svetlejšie body sú veľkolepá Blood On The Sun od basáka Dennisa Dunawaya a šťavnatá Famous Face z pera Brucea, ale inak je The Revenge Of Alice Cooper skôr pomstou poslucháčovi.
Presne opačný zážitok však ponúkajú legendárni STYX, ktorí sa po štyroch rokoch vracajú s dielom nazvaným Circling From Above. Najslávnejšie časy si síce pamätajú už len speváci a gitaristi James “JY“ Young a Tommy Shaw, napriek tomu kapela znie tak organicky, že máte pocit, že hrá pôvodná zostava. Toto je album s tak nádherne dobovou atmosférou a zvukom, že keby mi niekto povedal, že vyšiel v roku 1977, ani na okamih by som nezapochyboval. Tu funguje všetko úplne spoľahlivo. Fantastické a prepracované vokálne harmónie fascinujú aj na „iksté“ vypočutie, sólová gitara doslova spieva a rytmická sekcia je spoľahlivá ako švajčiarske hodinky.
Dôležité je spomenúť aj rolu klávesov, ktoré sú niekedy hravé ako od Yes, inokedy agresívne ako od ELP, ale vždy sa vynoria presne tam, kde ich v tej chvíli potrebujete počuť. Či už je to temná Michigan, záhadná It’s Clear alebo pompézna balada Forgive, vždy si môžete byť istí, že Styx vám naservírujú neskutočne vypiplanú porciu prog rocku hojne okoreneného AOR, ktorý ale nie je zbytočne prečačkaný inštrumentálnymi orgiami. Kde by na ne vôbec bol priestor, keď ani jeden song nedosahuje štyri minúty? Na Circling From Above nenachádzam jediné negatívum a je to horúci kandidát na album roka.
S takýmito superlatívmi bude treba šetriť v prípade kapely DOUBLE VISION, ale aj tak je vypočutie si ich bezmennej prvotiny príjemne stráveným časom. Kapela začínala ako coverband slávnych Foreigner (Double Vision je názov ich druhého albumu), takže je úplne zrejmé, odkiaľ fúka vietor v prípade ich originálnej tvorby. Kapela síce nedisponuje nejakým mimoriadnym umom zložiť hit, takže druhej Waiting For A Girl Like You sa nedočkáme, ale pohoda, ktorá z nahrávky sála, je hmatateľná.
Spevák Chandler Mogel má veľmi príjemný prejav, aj keď o charizme Loua Gramma si môže nechať zdať. Vie však zručne narábať s hlasom, pritlačiť, kde treba a celkovo pôsobí sympaticky suverénne. Výborná klipovka No Fool For Love je dobrým vodítkom a reprezentatívnou ochutnávkou. Negativisti by možno tvrdili, že ide o klasický produkt vydavateľstva Frontiers a realisti by to možno uznali, ale nevyliečiteľní optimisti, ktorým osemdesiatkový melodický rock prúdi v žilách namiesto krvi, musia pri tejto kompilácii postupov Nelson, Work Of Art, Survior a, samozrejme, Foreigner krochkať blahom.
Je načase trochu pritvrdiť. Medzinárodná zostava WARKINGS je typickým príkladom vydavateľstvom umelo zbúchanej kapely, ktorej účelom je zarobiť firme nejaké chechtáky naviac. Rád by som sa mýlil, ale dovolím si tvrdiť, že podobne, ako pri spolku All For Metal, aj v prípade Warkings je zrejmé, že hudbu si muzikanti neskladali sami, ale mali k dispozícii externého producenta, ktorý presne vie, čo si jednoduchý fanúšik melodického metalu želá počuť na festivale. Warkings sú totiž presne to. Jednoduchý melodický (power) metal s refrénmi skandovateľnými po prvom počutí a prehnaným dôrazom na imidž.
Novinka Armageddon obsahuje jedenásť piesní (plus intro a dve intermezzá) skladaných podľa jednej šablóny, kde sa striedajú v pravidelných rozostupoch strednotempé, pomalé a svižnejšie skladby. Objektívne sa tomu toho veľa vytknúť nedá, ale tá evidentná absencia vlastného ksichtu je do uší bijúca. Je to trochu Sabaton, trochu Powerwolf, trochu Orden Ogan a fakt, že som si na konci mesiaca myslel, že som ten album ani nepočul, pričom mi v čase vydania hral aspoň trikrát, hovorí za seba.
Spravodlivo však treba uznať, že ak naozaj hľadáte iba jednoduchú zábavu, jednohubku vypĺňajúcu čakanie na niečo iné, skladby ako titulka či Varangoi fungujú. Vrcholom je však Circle Of Witches, kde cirkulárkový hlas Secil Sen v kombinácii so speedovým tempom dáva spomenúť na najlepšie momenty kultových White Skull. Je to plytké a povrchné, ale raz za čas nezaškodí ani niečo takéto.
Príjemné prekvapenie prichádza z rovnako prekvapujúcej lokality – Izraela. Desať rokov fungujúca formácia SCARDUST prichádza skrz už spomínaných Frontiers Records s tretím zásekom nazvaným jednoducho Souls a, pánečku, to je powerprogová jazda, akú som už dávno nepočul. Úvodná Long Forgotten Song síce znie skrz všetky tie prehnane komplikované rytmy a prapodivne neuspokojivo vrcholiace melódie ako paródia žánru, ale po nej sa všetko dá do poriadku a vy neviete, čo si vychutnávať skôr.
Silný spev Noy Gruman, krásne tučný zvuk basgitary či bohaté klávesové aranžmány. Singlovka My Haven vám ukáže všetky dôvody, prečo by si na túto kapelu mal posvietiť každý fanúšik muziky kombinujúcej ekvilibristiku s chytľavosťou. Dôjde aj na growl, ktorý ale speváčke veľmi nepristane a pôsobí dosť samoúčelne, čo, žiaľ, treba povedať aj o niektorých inštrumentálnych pasážach. Tie neslúžia pesničke, ale na to, aby sa muzikanti predviedli, čo je v progu možno pochopiteľné, ale to neznamená, že aj žiadúce.
Scardust sú oveľa uveriteľnejší v priamočiarych momentoch, ktoré ani nemusia byť nutne agresívne. Naopak, v tichých sekvenciách (songy R.I.P alebo Dazzling Darkness) vynikne dynamika Noinho spevu a vtedy je fakt radosť počúvať ju. Aranžérsky kumšt kapela prejaví v krátkej End Of The World, ktorá znie skoro ako vážna hudba so zborom a prevalí sa do dobrodružnej Searing Echoes. Preniknúť do hudby Scardust chce trochu trpezlivosti, ale odmena je sladká ako med.
