Nový rok je ešte len na svojom prahu a napriek tomu akoby sa vydavateľstvá predbiehali v tom, kto vykopne do sveta väčšiu delovku. Ak budú nasledujúce mesiace rovnako výživné, čaká nás z hudobného hľadiska veľmi plodný rok. Seriál krátkych recenzií pokračuje aj v roku 2025 a odštartujeme ho so štyrmi silnými platňami.
Keď v roku 2022 vbehli na melodeathovú scénu THE HALO EFFECT, plán bol spôsobiť malú senzáciu. Aby nie, superskupina zložená z bývalých členov In Flames, vedená vokalistom Dark Tranquility Mikaelom Stannem, mala ukázať, ako by zneli Plamene, keby sa držali žánru, ktorý pomáhali formovať. Reakcie na debut však boli rozporuplné a mali rozsah od znechutených po glorifikujúce.
Nijak inak to zrejme nebude vyzerať ani v prípade novinky March Of The Unheard. Nádherným obalom zdobená nahrávka je prešpikovaná hudbou, ktorá zažívala svoj vrchol v druhej polovici deväťdesiatych rokov a na prelome milénií. Nehľadajte žiadne pokusy o novátorstvo, toto je hudobný konzervativizmus v maximálnej možnej miere. Ale kto, ak nie títo ľudia má právo nahrať takýto album? Chytľavé melódie v kombinácii s prvotriednym zvukom a skvelými výkonmi znamenajú ľahko stráviteľné sústo pre všetkých. Fanúšik prístupnosti si až povzdychne, prečo je na albume tak málo čisto spievaných pasáží. Taká Forever Astray je dôkazom, že ani v power metale by sa títo Göteborčania nestratili.
A keď už spomíname power metal, jedni z jeho najvýraznejších talianskych zástupcov LABYRINTH takisto v zimných mesiacoch nehibernujú a namiesto toho ponúkajú fanúšikom jubilejný desiaty album s mierne záhadným názvom In The Vanishing Echoes Of Goodbye. A páni (a dámy, samozrejme), tento sextet sa zjavne nachádza na druhom vrchole kariéry. Ak si zabezpečili nesmrteľnosť albumom Return To Heaven Denied, s novinkou ju tak dôrazne potvrdzujú, že sa nebojím hovoriť o novej klasike žánru.
Päťdesiatročný Roberto Tiranti ťahá sklo rozbíjajúce výšky so sebaistotou ako pred štvrťstoročím, speedovým tempom sa v žiadnom prípade nešetrí, nádherné klenuté refrény sú chytľavé, ale nie vtieravé. Skladby sú pestrofarebné, avšak zároveň súdržné, viď skvostná Accept The Changes, kde sedem a pol minúty ubehne ako voda a vy si nestíhate vychutnávať všetky tie muzikantské nuansy.
Aj hardrockovo ladené kusy ako Out Of Place alebo Mass Destruction nestrácajú nič na svojej sile, a to jednak vďaka sviežim aranžmánom, no predovšetkým vďaka mimozemskému výkonu Tirantiho. Je skutočne neuveriteľné, aké akrobatické čísla dokáže so svojím hlasom. Holt, Talian. Naozaj neviem, ako chcú žánroví súputníci v roku 2025 toto prekonať, tu sadlo všetko, ako má.
Kvalitným novým albumom sa môže pochváliť aj Mark TREMONTI. Tak ako minulého roku jeho kolega z Alter Bridge Myles Kennedy, aj tento sympaťák vydal album, na ktorom môže realizovať svoje hudobné chúťky nehodiace sa do jeho domovskej kapely. Na rozdiel od Mylesa však na to ide opačným smerom, pretože jeho albumy sú z hudobného hľadiska omnoho tvrdšie, čo sa nemení ani na The End Will Show Us How.
Nemení sa ani spoľahlivý výkon hlavného protagonistu a najmä – jeho vokálny prejav je omnoho civilnejší než ten Kennedyho, čo príjemne kontrastuje s inštrumentálnou zložkou. Čo však kontrastuje nepríjemne, sú výborné piesne a príšerne prepálený a prebasovaný zvuk, ktorý chce asi poslucháčovi vystreliť dieru do hlavy. Keď bubeník Ryan Bennet šliapne do kopáku, trasie sa celá miestnosť a to nehovorím v dobrom. Je to veľká škoda, pretože už beztak tvrdé piesne tým trpia. One More Time nech je toho nasledovania nehodným dôkazom.
V polovici albumu našťastie prichádza uvoľnenie v podobe titulnej skladby. Balada s krásnymi vybrnkávanými gitarami dáva spomenúť na postgrungeové hnutie a vlastne aj na Alter Bridge a keby bol rok 2005, bola by jedným z adeptov na rockový hit roka. To sa ale nestane, na to je ten song pre dnešnú dobu príliš premyslený. Napodiv, v tomto prípade ani ten prekliaty kopák tak netrhá uši.
Ak si Tremonti neustrážil zvuk, kultoví britskí heavymetalisti TOKYO BLADE v tomto ohľade vykorčuľovali z potenciálneho prúseru so cťou. Time Is The Fire stojí totiž presne na pomedzí dobového a moderného zvuku. Ladička na inak vo výbornej forme sa predstavujúcom vokále Alana Marsha je síce miestami nepekne očividná a bicie tiež dostávajú viac priestoru, než by si zaslúžili, no parádne gitary a prekvapujúca energia prýštiaca z muziky tieto výhrady zadupávajú do zeme. Úvodná Feeding The Rat má odpich a dobrý refrén, zlovestnými klávesmi podporená Man On The Stair má zas atmosféru a výborné gitarové harmónie.
Pre milovníkov old schoolu je tento album skutočnou hostinou, ale je tu jedno veľké ALE. Niektorí šéfkuchári sa snažia nie práve michelinský pôžitok nahradiť obrovským množstvom pôžitkov aspoň mierne nadpriemerných, čo je problém aj Tokyo Blade. Rovnako ako na predošlom albume Fury ani tentokrát nevedia, kedy je načase uťať song. Keď zo štrnástich skladieb iba štyri neprekračujú hranicu piatich minút, netreba zložitú matematiku na to, aby si človek uvedomil, že na album plný v podstate jednoduchej hudby je to priveľa. Hodina a štvrť je skrátka priveľa. A pritom sa stačilo zbaviť takých banalít, ako je The Devil In You, ktorá je len trápnym pokusom o výraz a la Mötley Crüe alebo jediný poriadny nápad postrádajúcej Written In Blood. Niektoré veci je dobré nechať v zásuvke.
Človek nechce končiť negatívne a aj ja by som rád povedal, že záverečná osemminútovka Ramesses sa vydarila. Nevydarila. Celú druhú polovicu albumu by som najradšej odignoroval. Ale kvôli tej prvej sa oplatí dať novinke týchto nestorov novej vlny britského heavy metalu šancu.
