Občas má človek dojem, že každé leto je akési kratšie, než bolo to predošlé. Aj tohtoročné je za nami, no jeho druhá polovica nás obdarila skvelými alebo aspoň netrpezlivo očakávanými rockovými a metalovými albumami, a tentokrát, veru, bolo z čoho vyberať. Helloween a Bryan Adams vyšli až na konci mesiaca, takže tentokrát ešte priestor nedostanú, no aj bez nich to bude o veľkých menách.
Začiatkom mesiaca o sebe po troch rokoch dali vedieť Američania HALESTORM s nezameniteľnou frontwoman Lzzy Hale za mikrofónom. Novinka s odvážnym názvom Everest začína s pomalou a atmosférickou Fallen Star. Poviete si, zaujímavý a nečakaný ťah, odštartovať platňu s takýmto songom, kde sa Lzzy vokálne práve nepretrhne a všetko je viac o nálade než o intenzite. Lenže potom príde titulka, tretia, štvrtá (…) skladba a vaše ilúzie o Halestorm ako energickej kapele sú rozdrvené na prach.
Zabudnite na Love Bites, Mz. Hyde či I Am The Fire, tu takéto silné nápady, žiaľ, nemajú miesto. Dobrý dojem nepridáva ani suchá produkcia a tak jediný, kto celú túto vlečúcu sa maškarádu zachraňuje, je vokálny výkon vedúcej súboru. Nemám nič proti pomalej muzike, ale keď z celého albumu máte pocit, že jediný, kto sa poslucháčovi snaží predať nejakú emóciu (ak za emóciu nepovažujeme otrávenosť), je speváčka, asi niečo nie je v poriadku. Ôsma (!!!) Watch Out sa to aspoň snaží zahrať na tvrdšiu nôtu, aj bridge by sa dal nazvať dobrým, lenže ten ultradrsný refrén pôsobí po tých funebráckych pochodoch ako päsť na oko. Tu v podstate viac niet o čom písať, toto je zatiaľ jedno z najväčších sklamaní roka.
V ten istý deň vyšla aj novinka japonskej senzácie BABYMETAL, z ktorej sa už dávno stal kult presahujúci hranice metalovej hudby. Ešte donedávna pre západné publikum neopočúvaná kombinácia J-popu, metalu a elektronickej hudby má stále svoje čaro, za ktoré z obrovskej časti môžu, samozrejme, tri mladé dámy tancujúce na tie najtvrdšie riffy a spievajúce chytľavé až vtieravé melódie v rodnom jazyku. Babymetal headlinujú tie najväčšie rockové festivaly, vypredávajú arény po celej Európe a v domovine si užívajú status božstva. Sú fenomén, ale, povedzme si úprimne, sú predovšetkým produkt, ktorý je potrebné predať. Ako na to? No predsa kolaboráciami s niektorými z najväčších mien súčasnej modernej metalovej scény. Naozaj, kto nemá vo svojom resumé uvedenú spoluprácu s Babymetal, akoby ani nebol. Na novinke Metal Forth sú z desiatich songov bez „fíčuringu“ len tri.
Najväčšiu pozornosť na seba, pochopiteľne, strhol šibnutý singel Ratatata, na ktorom sa podieľali aj Electric Callboy, ale rozhodne nejde o niečo, čo ste ešte nepočuli, samotní elektrickí gigolovia pred pár rokmi vydali sakramentsky podobnú We Got The Moves. Presne to je problém albumu – kolaborácie znejú väčšmi ako piesne tých druhých než ako piesne Babymetal. Song 3 je toho žiarivým príkladom, nebyť dievčenských hlasov, táto skladba by sa bez problémov mohla ocitnúť na albume Slaughter To Prevail a nikto by ani nepohol brvou.
Na druhej strane treba si priznať, že očakávať nejakú súdržnosť v tvorbe Babymetal môže len blázon. Pieseň Sunset Kiss, kde si Babymetal prizvali Polyphiu, predstavuje vrchol albumu a ak by niekedy v budúcnosti malo vzniknúť čosi ako vlastná tvár Babymetal, toto by bol ideálny prototyp. Mimoriadne vkusné a chytľavé melódie, fenomenálna gitarová práca Tima Hensona a vokálna poloha, ktorá Su-metal veľmi pristane.
Babymetal opäť raz síce neprekvapili, ale ani nesklamali. Fanúšik od nich dostal presne to, čo čakal, nejaké zaujímavé kolaborácie naviac a fantasticky sprodukovanú polhodinku hudobnej verzie torty psíčka a mačičky od Čapka. Ale z tejto vás brucho bolieť rozhodne nebude.
David Ellefson je po svojom nútenom odchode z Megadeth na roztrhanie. Jedna z jeho inštancií je aj projekt ELLEFSON/SOTO, kde v porovnaní s jeho bývalým chlebodarcom, sólovkou či kapelou Dieth brnká na podstatne jemnejšiu strunu. Aby nie, hlas Jeffa Scotta Sotoa je na takúto hudbu ako stvorený. Nástupcom tri roky starého debutu je platňa Unbreakable a z fleku treba povedať, že aj keď má David milión iných projektov, tento je rozhodne jeden zo zmysluplných. Šťavnaný hard rock amerického strihu notne okorenený heavymetalovými postupmi je skutočne len ťažko odolateľný – zvukovo tomu niet čo vytknúť, naviac, basgitara je neprekvapivo krásne v popredí, Soto je snáď v životnej forme a naviac hudba samotná má nápad a gule, čo je kombinácia, s ktorou sa dajú robiť divy (Halestorm by si mali písať veľmi podrobné poznámky).
Či už ide o naliehavú úvodnú titulku, thrashom líznutú vypaľovačku Soab či členité teátro Poison Tears s takmer až geniálnym refrénom a s hosťujúcou dračicou Laurou Guldemond z Burning Witches, vždy máte istotu, že pri počúvaní tohto albumu nemárnite čas. Až sa človeku vkráda do hlavy myšlienka, že dostať padáka od Mustainea bolo to najlepšie, čo sa Ellefsonovi mohlo stať. Pevne verím, že toto spojenectvo pánom ešte dlho vydrží…
…hoci aj tak, ako drží členom švédskej legendy UNLEASHED. V 36 rokov trvajúcej kariére došlo naposledy k zmene lineu-pu v roku 1995. Odvtedy v tejto deathmetalovej svorke akoby zastal čas. Najnovší album Fire Upon Your Lands by pokojne mohol vyjsť v roku 1996 a znel by úplne rovnako. Neodmysliteľná severská tematika, frajerský vokál Johnnyho Hedlunda, ktorý je viac štekaný ako chrčaný a ten najšvédskejší zvuk gitár lúdiacich tisíckrát počuté riffy, ktoré aj na tisícprvýkrát znejú väčšmi cool ako čokoľvek od Amon Amarth.
Dôjde síce aj na klepačky, ako napríklad v A Toast To Fallen, ale tie sú skôr ozdobou než ťažiskom albumu, ktorý sa po väčšinu stopáže nesie skôr v thrashových tempách. Páni znejú tak, že si hranie užívajú, sóla sú vynikajúco vystavané a majú reálne melódie, tak zúfalo chýbajúce v tvorbe mnohých iných oldschoolových spolkov. Niekomu môže výrazová stagnácia Unleashed liezť na nervy, ale nám, ktorým ide o energiu a poriadny nárez ako za starých čias, stoja od radosti aj chlpy na nohách.
A to isté platí aj pre melodikov, ktorých novým albumom poctili MOB RULES. Táto kapela vždy veľmi obratne tancovala na pomedzí prístupnejšieho progu a power metalu a podľa toho, po ktorom období siahnete, dostanete trochu viac z jedného (Radical Peace) alebo z druhého, čo je prípad novinky Rise Of The Ruler. Sextet však okrem trochu jednoduchšieho výrazu prešpikoval čerstvý album aj obrovským množstvom vynikajúcich melódií, ktoré sú na jednej strane dostatočne rafinované na to, aby nepôsobili prvoplánovo, no na strane druhej nemáte možnosť dostať ich len tak z hlavy.
Neodolateľné gitarové súboje, ale aj harmonické spolupráce Svena Lüdkeho a ešte stále relatívneho nováčika Floriana Dyszbalisa (nastúpil v roku 2019, takže ide o jeho prvý album v kapele) dopĺňa absolútne spoľahlivá rytmika a charakteristický sebaistý tenor Klausa Dirksa, ktorý z hrdla lúdi jeden refrénový drahokam za druhým. Future Loom je ešte pomerne tradičný rýchlik, ale klipovka Dawn Of The Second Sun a hlavne Trial And Trail Of Fear, ukazujúce skôr pokojnejšiu tvár, už patria medzi šľachtu melodického power/progu. Poteší aj akustická vsuvka On The Trail. Ale čo to trepem, poteší celý album, Nemci sa s novinkou skutočne vyhrali a je to počuť. Snáď na ďalší album nebudeme čakať zase sedem rokov.
