Splnili Neurotic Machinery to, čo sľúbili? (recenzia)

Zdieľať

Kapela NEUROTIC MACHINERY z českého Tachova vypustila po troch rokoch od vydania Cognitive Dissonance (2017) svoj nový štúdiový album. Nocturnal Misery vydaný nezávisle v piatok 13. marca obsahuje podobne ako jeho dvaja predchodcovia deväť skladieb. Páni z kapely sľúbili, že toto bude ich doposiaľ najsurovejší počin. Či táto experimentovanie obľubujúca partia, hrajúca technický death metal, svoje slovo skutočne dodržala, sme boli zvedaví aj my v redakcii.

Odpoveď pravdepodobne získate už v prvých sekundách úvodnej Nocturnal. Neurotic Machinery nič nenechali na náhodu a ihneď poslucháča prefackali tlakovou vlnou brutal death metalu. Samozrejme, po prvotnom šoku nezabudli pridať progresívne prvky a sólovú gitaru vo vyšších polohách, ktorá dotvára atmosféru a celkový hudobný prejav posúva viac smerom k interpretom ako Opeth, Plini a podobne.

Trend prelínajúcej sa melodiky s ostrými riffmi a guľometnými bicími sa nesie vlastne celým albumom. Empty, Slave či Uprising sú toho dokonalým príkladom. Kombinácia tvrdej muziky s rytmickými až progresívnymi riffmi, harmonicky i melodicky pútavými postupmi, občasným rozhodením sólovej gitary do sterea či skvostným sólom s obrovským priestorom. Presne také sú tieto skladby. Nájdete v nich mnoho detailov, ktoré sú nepatrné, ale zasadené do celkového konceptu skladby tak šikovne, že s ňou spravia divy.

Neurotic-Machinery_Band

Ďalším plusom je hutný zvuk gitár. V piesni Oblivion vám túto svoju prednosť kapela odprezentuje asi najvýraznejšie. Hlavne v záverečnej časti, kde hlboké rytmické riffy kontrujú sólovej gitare. Dobrým príkladom je aj záverečná Deceit, kde melodickosti a priestoru vložených tento raz aj do gitarových riffov predchádza tučný djentový úvod. V tejto piesni dokonca zaznie saxofón. V konečnom dôsledku je to jednoducho dokonalá bodka za celým albumom. Ale vráťme sa späť.

Po inštrumentálnej stránke stoja za pozornosť ešte elektronický nástup What Remains či príjemný gitarový zvuk v úvode Beneath The Sun. Zlatým klincom celého albumu bol ale bubeník Martin Bárta. V určitých pasážach som sa pristihol, že so zatajeným dychom a zježenými chlpmi počúvam len bicie. Stopky, protirytmy, šialené prechody na miestach, kde by ich bežný smrteľník ani nečakal (nieto zahral)… A to všetko v presnosti švajčiarskych hodiniek. Dokonca v skladbách ako Beneath The SunDeceit, ktoré plynú v o čosi miernejšom tempe, robí Martin za svojimi bicími divy. Aj v pomalšom tempe dodáva celkovému zvuku kapely majestátnosť a napätie.

Musím sa priznať, že hlavne kvôli inštrumentálnej zložke – teda už glorifikovanej rytmike, tučnému zvuku gitár, nápaditým riffom a ešte nápaditejším gitarovým melódiám, ktoré tvoria väčšinu celkovej atmosféry, som pri prvom počúvaní ani nestihol vnímať spev. Album som si ale pustil opäť (a nielen raz) a dobre som spravil. Surový kvalitný growl Ondra za pomoci kapely rôzne ozvláštnil hneď v niekoľkých skladbách. Vypichnem aspoň skladby Oblivion, What RemainsUniverse, kde načrtol aj náznak melodického spevu.

Okrem novinky Nocturnal Misery som síce počul iba dva ďalšie albumy z dielne Neurotic Machinery, ale s čistým srdcom môžem prehlásiť, že tento nie je len najsurovejší, ale aj najlepší. Kapela sa opäť o kus posunula. Zachováva vo svojej tvorbe to, čo jej ide najlepšie a zdravo experimentuje s novými prvkami. Technický, miestami melodický a miestami brutálny death metal ochucuje prvkami industrialu a rôznymi inými drobnými ozdôbkami, ktorými majstrovsky vyšperkuje celok k dokonalosti. Už teraz som plný očakávaní, ako bude znieť ďalší počin tejto špičkovej formácie.

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Tak to musíme zapiť!

→Klikni a ideme
spolu na pivo←