Natvrdo s Makom: Život na turné (smrť v pokladničke)

Zdieľať

Je teplo ako v klimatickej kríze, štát sa rozpadá a nádej v nedohľadne. Ako spieval Ivan Krajíček: ,,Nič nové na svete, dáme si Reign In Blood”. Ako som tu už kedysi písal, stará rocková garda pomaly vymiera (v prípadoch ako Ozzy či Keith Richards už aj zomreli, akurát si to nevšimli). A ak našej hudbe najviac sedeli 70. a 80. roky, tak dnes, o pár dekád, trochu premýšľam, či sa ešte môžu vynoriť ďalšie legendy. Pred pár dňami som totižto dočítal biografiu Slayer a tá len podčiarkla dôležitosť jednej veci – kapely de facto žili v dodávke na turné. Pri dnešných výdavkoch môže kapela žiť akurát tak na vláčiku v nákupnom centre.

Iste, je niekoľko kapiel, ktoré približne pred 10 rokmi koncertovali nonstop, všade a dnes sa im tvrdá práca vracia rýchlejšie než DPH pochybnej slovenskej firme. Dobrým príkladom sú Jinjer. Ale to sú skôr výnimky a na každú podobnú úspešnú bandu mi skočí na um nejaká, ktorá tiež koncertuje stále, ale veľmi neprerazila. Schválne… Hexis? Dobre, tí nemajú marketingovú silu speváčky, ktorá farbí rockerom vajcia na modro, ale pointa ostáva. Jednoducho, ak sa pred časom hovorilo, že zlaté roky predaja albumov skončili, myslím, že pomaly končí aj zlatý vek koncertovania. Aj keď sa stále oplatí, je to väčší náklad, menší zisk. Kedysi sa koncertovalo, aby sa propagoval album. Potom sa vydávali albumy, aby sa koncertovalo. Teraz sa vydáva album, aby sa koncertovalo, nech sa viac predáva merch a platené meet-and-greets.

Úprimne by ma však zaujímali skúsenosti mladých slovenských kapiel, ktoré sa snažia brázdiť krajiny blízke a ďaleké s cieľom spraviť si meno… Oplatí sa vám to nejak? Pretože slovenská scéna nie je veľmi vychytená – vydavateľská podpora je vcelku biedna, len v posledných rokoch sa dostáva niektorým kapelám medzinárodného uznania a na metalové koncerty sa oproti, čojaviem, Česku chodí menej a krajina je primalá pre vytvorenie aspoň lokálnych legiend, ktoré inde nechápu (pozdravujem Kabát). Dokonca si viem predstaviť situáciu, že keby kapela hrala každého pol roka v menšom mestečku, po treťom koncerte ich vyženú z obce vidlami, nožem anebo sekerou. 

V podstate tým chcem povedať, že napríklad v 80. rokoch boli vytvorené podmienky pre kapely, ktoré boli ochotné veľa obetovať. Ak sa uskromnili, natlačili do dodávky a makali na sebe, bolo možné dosiahnuť úspech. Slayer sú príkladom. Teraz je cesta k úspechu kľukatá a samotný cieľ je menej hodnotný. Niečo ako vysoká škola. Mať titul inžiniera bolo pred 30 rokmi niečo. Teraz je to milá výhoda, ak vieš robiť s Excelom. Hudba je podobná. Je milé, že vieš zadeliť gitarové sólo ako Randy Rhoads, ale koľko videní máš na Instagrame?

Aj my, fanúšikovia, sme možno trochu zhýčkaní, ak máme prístup k hudbe rýchlo a zadarmo. Ísť na koncert chce čas a nie je to najlacnejšia vec. Na druhej strane, kde by sa tieto kapely mali vytvárať? Koncertný svet je špecifický a hoci to zatiaľ ako-tak funguje, obočie sa mi dvíha čoraz častejšie. Už len ceny koncertov a festivalov (nehovoriac o merchi) idú hore – za čo som ja veľmi ochotný zaplatiť, no iní možno nie. A vždy, keď vidím kapely, o ktorých som nikdy nepočul, ako sa zúfalo snažia preraziť skrz instagramové videá hrajúc sa na trpaslíkov, trochu škrípem zubami. Slayer by nevymýšľali videá, ako na koncerte Tom Araya detailne hovorí o nekrofílii.

A koncert je trochu svätyňa – horúca, spotená a pivom obliata, ale svätyňa. Na sociálnych sieťach sa do mosh pitu nedostaneš a na Spotify trsátko nechytíš. A hlavne, kričať “FUCKING SLAYEEEEER” doma je smutné. Nehovoriac o divných pohľadoch susedov, ktorí majú v obci všeobecnú pohodu. Tfuj.

Comments are closed.

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Páčil sa ti článok?

→Klikni a odmeň
nás pivom←