Možno by ste to od mojej depresívnej existencie nečakali, ale rozhodol som sa, že tento stĺpček naplním bezbrehou pozitivitou a optimizmom. Však… pozerali ste správy? Rozprávali ste sa s ľuďmi? Tak viete, ako veľmi zle je na tom tento svet. Keď bol naposledy na tejto planéte objektívny dôvod na radosť, tak Lars Ulrich ešte cvičil hru na bicie. Ale aj to je aspekt našej hudby – občas si môžeš uletieť z času a priestoru niekam, kde je všetko akési príjemnejšie. Svet, ktorý nie je “delulu”, ale “bez Lulu”.
Pamätáte sa na tie momenty, kedy vám hudba niekoľkonásobne zlepšila náladu? Môj nedávny prišiel, keď som odniekiaľ započul akustickú gitaru a zrazu som si spomenul na jeden song v rovnakej tónine… Song, na ktorý som zabudol, napriek tomu, aký je skvelý. Nie je to úplne dôležité, ale išlo o nórsku kapelu Ark a pieseň Just A Little. Celý album je fantastický a Jorn Lande na ňom znie ako zvon. A potom, ako som si Just A Little pol dňa hmmmkal, mi v slúchadlách spravila správnu ušnú masáž so šťastným koncom. A vzhľadom na to, že som bol v prítomnosti zúfalo normálnych a usporiadaných ľudí… To som presne potreboval.
Prekrásna vlastnosť takejto drobnej radosti je to, že nepotrebujete veľa, potrebujete iba správne načasovanie. Vrátiť sa k niečomu, na čo ste zabudli, spoznať úžasný srbský technický thrash metal alebo si jednoducho, trochu ako idiot, zatrepať hlavou doma v kuchyni. Pozor na digestor, dobre vám radím. Niekedy je to koncert, počúvanie black metalu v daždi a pocit ako vo videoklipe alebo aj obyčajné video, kde Corpsegrinder z Cannibal Corpse ohlasuje, že ďalšia pieseň je o ejakulácii krvi z penisu. Inokedy je to spontánne karaoke Roba Zombieho v aute (hoci to úplne rovnako môže byť Miro Žbirka, ale to je detail). Dôvod si každý z nás vie nájsť. Žiaden z nich nie je horší ako iný a zároveň sú všetky pre náhodných okoloidúcich tam zvonku dosť nepochopiteľné. O to lepšie. Kto má dosť času a trpezlivosti pre obyčajných, slušných a, nebodaj, bohabojných ľudí?
Takže zatiaľ, ako nám niekto z pozície moci rozpráva o dekadentnom umení, my sa vytešujeme pri Gutalaxe ako prasce v hustej kaluži. Toto je niečo, čo vyššie spomenutí zúfalo normálni ľudia nikdy možno nedokážu z ich pozície outsiderov úplne pochopiť. Dekadencia jedného človeka môže byť pozdvihnutím druhého. Pozrime sa na to, čo sa vo svete tvrdej hudby objavilo – piesne o výkaloch, rôzne úrovne prezliekania za ženy, nahota, antikresťanské šou, rozbité nosy v moshpite a mnoho iných radostných vecí. Hovorí to o úpadku? Možno áno, ale ako to už s kultúrou býva, skôr úpadok popisuje, než k nemu prispieva. A čo je ešte dôležitejšie, napĺňa stovky dospelých ľudí (a detí, ale tie majú na to právo) absolútne nechutnou radosťou, ktorá do tejto doby pomaly ani nepatrí.
Akonáhle vám niekto hovorí o nechutnosti kultúry, je to teda vcelku jednoduché. Ten človek zabíja detskú radosť. Inak než detskou radosťou sa Toi-Toika jazdiaca na rukách festivalového davu nazvať nedá. Takže tu máme antidetskú lobby! Kto už len nemá rád deti, či už skutočné, alebo vnútorné? Kto môže byť taký zlomyseľný, aby zobral dieťaťu hračku tak, ako by nám zobral Gutalax či Exhumed? Len zlo. Čisté, zúfalo normálne zlo. A raz darmo, v konečnom dôsledku je jedno, či na vaše vnútorné dieťa siaha divný ujo, katolícky kňaz alebo niekto v značkovom kostýmčeku z Rakúska.
