Tiež ste spoločensky a kultúrne frustrovaní? V posledných týždňoch sa zo zlých dôvodov hovorí o slovenskej kultúre. Ako sa vraj nemá s ničím miešať, aká má a nemá byť – hlavne aby neprovokovala a nestála proti všeobecnému národnému poriadku. Alebo čo. Ak sa rockovým fans z týchto takmer-fašounskych rečí nerobí mdlo, tak mám vážne pripomienky. Kto bude skladať trojakordové pesničky o nespravodlivosti, keď nie my, antisystémové živly? V pozadí politických žvástov sa však skrýva zaujímavá otázka – aký je národný rokenrol na Slovensku?
Ak si môžem dovoliť zovšeobecňovať, mám tri poznámky. Po prvé – stále sme prevažne underground. Koľko veľkých rockových kapiel na Slovensku existuje? Tublatanka, Iné Kafe, Horkýže Slíže,… Ak nepočítam pop/rock typu Elán alebo Team v období kratučkých riflových šortiek, mien, ktoré by vypredali športovú halu, veľa nie je. To však nie je mínus. Však načo by nám bol štrnásty rozlúčkový (ego)trip Joža Ráža a spol. Budem dúfať, že to vytvára viac priestoru pre dravé kapely. Už len keby si rádiá vyčistili uši.
S tým súvisiaca druhá vec – slovenskí fanúšikovia nepatria medzi najaktívnejších. Mnohé svetové kapely na turné Slovensko obchádzajú (z diaľky zdravím Metallicu). Rockové festivaly ako Topfest alebo Rock pod Kameňom bojujú statočne, ale táto krajina nepatrí medzi kráľovstvá tvrdej hudby. Promotérski špekulanti profieventovského typu tomu nepomáhajú. Ľudia na Slovensku otáčajú každé euro. Prečo by malo byť na koncerte vstupné, keď už je ľud tak zbedačený, že Timrava vstáva z hrobu? Možno aj preto máme trochu problém vytiahnuť kvalitné kapely na svetlo sveta… Prosto sa nám nechce a radšej ideme na pivo. Však tam nám pustia Ozzyho z reproduktorov.
Po tretie – Slovensko rado nadáva, a to je pre rock výborné. Najmä pre punk rock. Od Slobodky po Rozpor, vždy sa našli hlasy, ktoré vedeli, proti čomu ísť. A aj preto som vlastne na slovenskú scénu celkom hrdý. Preraziť u nás nie je jednoduché, ale keď už sa nejaké meno začne objavovať na radare, sú to nezriedka ľudia, čo naozaj majú čo povedať. Oproti “vidlám, lopatám a všeobecnej pohode” kabátistických Čechov mám pocit, že Slovensko sa konfliktom nevyhýba. Na druhej strane, stačí si pozrieť správy a zistíme, že konflikty častokrát chodia za nami. Alebo my za nimi – v nedeľu doobeda aj inokedy.
Ak ste spoločensky frustrovaní, je to dobre. Počuli ste o našom spasiteľovi? Je to taký druh hudby, ktorý na to výnimočne dobre pomáha.
Politika je priamym odrazom toho, akí ľudia tu žijú. Možno má slovenský hudobný svet mnoho problémov, ale žije samostatne, bez veľkej pomoci od štátu. A vie sa ozvať. Príde mi hlúpe, snažiť sa akúkoľvek kultúru formovať podľa ľubovôle. Rockové či iné kultúrne svety sú živelné a majú byť otravné pre pokrytcov a celkovo netolerantných ľudí. Ak sa teda na ministerstvách a úradoch umlčiavajú hlasy, mal by slovenský rock hučať o to viac. Držím palce. A popri písaní tohto textu mi v hlave neustále rezonuje jedna pesnička od kapely HT a nedá mi neodcitovať ju s trochou optimizmu…
“Fašisti, rasisti, pozrite sa do riti, to je vaša pravá tvár…”
