Nakoľko sa vydaril Grave Digger tretí výlet do Škótska? (recenzia)

Zdieľať

Močenie proti vetru zrejme nepatrí medzi čiekoľvek obľúbené kratochvíle, ale niekedy človek nemá na výber. Napríklad, keď sa ocitne v tornáde. To tornádo sú v mojom prípade všetky tie nadšené a miestami až fanatické recenzie ohľadom novinky GRAVE DIGGER. „Najlepší album od čias Rheingold“. „Jednoznačný vrchol Grave Digger s Axelom Rittom.“ „Triumfálny návrat na škótsku vysočinu.“ Ale no tak. Kde sú teraz všetky tie reči o vykrádaní seba samých, ktorých sme boli svedkami pri minulých albumoch, keď práve teraz je to okatejšie ako kedykoľvek predtým?

Samozrejme, Fields Of Blood až taký prúser nie je. Boltendahl a spol. sa novinku rozhodli poňať čo najveľkolepejšie – na nahrávanie si prizvali hneď troch hráčov na gajdy, o orchestrácie sa okrem Marcusa Kniepa, ktorý Stefana Arnolda za bicími nahradil úplne spoľahlivo, postaral aj bývalý klávesák H. P. Katzenburg a krásny maľovaný obal je dotiahnutý do posledného detailu (čože je to za postavu tam v pozadí?).

No najmä, Diggeri stále vedia prísť s výbornými refrénmi, atmosféra je tentokrát hustá ako trojdňový prívarok a nejedno sólo príde s vynikajúcim nápadom, ktorý si človek hmká celé dni. Tak v čom je problém?

V prehnanej podobnosti s Tunes Of War. Tá totiž rozhodne nekončí pri tematickom zameraní a podobne postaveným názvom (napokon, piesne/albumy pomenované vo forme „X of Y“ je metalové klišé rovnako ako kožené gate či paroháč, len na recenzovanom albume je takých songov z dvanástich päť).

Dramaturgia albumu spolu s riffmi je tak okato inšpirovaná legendárnou nahrávkou spred necelého štvrťstoročia, že nevšimnúť si to môže len niekto, kto s touto nemeckou legendou príde do kontaktu len na tých pár týždňov, čo počúva nový album, aby ho potom zhodnotil. Pripravení?

Nebolo by fér zarátať do tohto porovnania intro, Clansman’s Journey funguje skvele a perkusívna skupina Les Tambours du Bronx mláti do svojich bubnov s takou presvedčivosťou, že máte chuť prešiť si svoju flanelku na kilt a ísť pobiť zopár Angličanov. Úvodná All For The Kingdom bola vybraná za prvý singel a pravdu povediac, vôbec by to nebola až taká zlá voľba. Lenže už hneď skraja sa vynárajú spomienky na dávnu Scotland United. Veľmi podobný riff, takmer identické tempo, rovnaká štruktúra „riff, sloha, riff, sloha, bridge“. Ešte aj refrén je taktiež v 6/8 takte, to si hrobári fakt robia srandu? Aspoň, že tento je o niekoľko tried podarenejší.

Presvedčenie, že novinka je len nanovo nahraným ToW, sa prehlbuje s Dark Of The S…, teda pardon, Lions Of The Sea. Zasa ten istý riff, to isté tempo a to isté umiestnenie na albume. Dofrasa, ešte aj to úvodné „Aaaaaall RIGHT!“ si Chris neodpustil. Vybrnkávaný úvod Freedom so superrýchlym riffom a chorálovým refrénom je William Wallace (Braveheart) vol. 2 a s položkou číslo päť sa na nás vyvalí drsná, pomalá heavy záležitosť The Heart Of Scotland.

Viete, čo ešte je položkou číslo päť? Drsná, pomalá heavy záležitosť The Bruce z Tunes Of War. Na oboch albumoch vás cca uprostred stopáže čakajú akustické balady. V oboch Boltendahl spieva čisto. Obe sú o škótskej kráľovnej Mary Stuartovej. V tejto chvíli je už hádam každému jasné, čo sa tu snažím vysvetliť.

Ak sa však budeme tváriť, že nikdy žiadne Tunes Of War nevzniklo (ale fuj to!), predsa len sa prebrodíme aj k pozitívam. Už spomenutá balada ponúka nevšedný súboj hlasov frontmana s vždy úžasnou Noorou z Battle Beast. Jej part dramaticky vygraduje od nežného (skoro) šepotu až po srdcervúce besnenie v závere. Výborný klenutý refrén v Union Of The Crown sa nedá nespievať si už po prvom opakovaní a nebyť toho odfláknutého riffu, bola by to jedna z najlepších vecí na fošni.

Hneď po nej to má My Final Fight presne naopak – výborný riff dáva spomenúť na kolegov Running Wild a banálny refrén sa svojou veselou melódiou absolútne nehodí do nálady albumu. V testosterónovej Barbarian Chris španuje svoje pancierové hlasivky na maxium – áno, tí starí psi ešte stále vedia ukázať, ako sa pripravuje poriadne dochutený heavymetalový nárez bez kompromisov.

Dobre obstála aj monumentálna titulka, ktorá so svojimi desiatimi minútami patrí k tomu najdlhšiemu, čo z pera Grave Digger kedy vzišlo. Nájdu sa v nej progresívne momenty, tiché pasáže a opäť aj to, čo sa pri tejto nemeckej legende jednoducho nedá opomenúť – parádny refrén. Napodiv, orchestrálny epilóg Requiem For The Fallen vôbec nie je zbytočný. Naopak, veľmi dôstojne uzatvára album, ktorý je síce z pohľadu histórie kapely dosť rozpačitý, no inštrumentálne mu vlastne ťažko niečo vytknúť.

Chris sľubuje, že do Škótska sa on a jeho banda vybrali naposledy a pevne verím, že to tak aj ostane. Táto krava sa nedá dojiť donekonečna a naviac to mlieko tentokrát trochu smrdí aj po prevarení. Lepšie než The Clans Will Rise Again, ale zas nie až tak oveľa.

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Tak to musíme zapiť!

→Klikni a ideme
spolu na pivo←