S príchodom leta sa mnohé krajiny konečne začali prebúdzať z kultúrnej stagnácie a kapely mohli po dlhej dobe vyjsť na pódiá. V susednom Poľsku túto situáciu využil aj Nergal so svojím projektom ME AND THAT MAN. Po troch rokoch znovu spojil sily s Johnom Porterom a spoločne so svojou kapelou sa rozhodli vystúpiť na pódiá viacerých poľských miest. My sme ich zastihli v nedeľu 9. augusta v Krakove.
Miestom konania koncertu bola Nowa Rezydencija, ktorá sa nachádza v najvýchodnejšom a najľudnatejšom obvode mesta. Pódium stálo v príjemnom prostredí átria historickej budovy a návštevníkov k nemu organizátori pustili pár minút po pol siedmej.
Krátko po siedmej otvorila večer poľská formácia DANCE LIKE DYNAMITE. Kvinteto hudobníkov na prvý pohľad pôsobilo, akoby k sebe ani nepatrili. Pôsobili, že sa do Krakova zliezli z niekoľkých rôznych zoskupení. To prvé tvrdenie mi muzikanti svojím vystúpením rýchlo vyvrátili, avšak to druhé mi neskôr potvrdil internet. Pätica pánov totiž skutočne pôsobí aj vo viacerých ďalších kapelách.
Ich tvorbu je ťažko opísať. Sami hovoria, že štýl ich hudby je presne taký rozmanitý ako línie hudobníkov, ktorí kapelu tvoria. Energické rockové riffy sa prelínali s elektronickým podmazom a celú hudobnú mozaiku korunoval punkový vokál. Texty skladieb boli prevažne v poľštine, ale našli sa medzi nimi aj kúsky v angličtine a nemčine. Z ich polhodinového vystúpenia mi asi najviac utkvela pieseň Szukam.
Rovnako ako prvá predkapela večera, tak aj druhá potvrdila staré známe „nesúď knihu podľa obalu“. Spevák kapely MÙLK, ktorý na prvý pohľad vyzeral, že si na koncert iba odbehol z kancelárie svojej firmy, rozpútal na pódiu psychedelické peklo. Jeho prenikavý naliehavý vokál narážal do stien obopínajúcich nádvorie ako víchor. No nielen Piotr Gibner (ktorý je mimochodom aj autorom textu skladby Męstwo od Me And That Man), ale aj jeho spoluhráči podávali na pódiu fenomenálne výkony. A to ako inštrumentálne, tak aj spevácke a dramaturgické.
Vystúpenie kapely Mùlk v sebe snúbilo známky synthpopu, rocku, folku a poriadnu dávku psychedélie. Jeho vrcholom bola pre mňa pieseň Milion s vydarenými vokálmi a obrovskou energiou. Táto šou bola veľmi pekným zážitkom.
Z pódia v rekordnom čase zmizlo všetko, čo tam už nepatrilo a bubeník formácie Mùlk Łukasz Kumański si presadol za druhé bicie, aby mohol odohrať koncert aj so svojou ďalšou kapelou. ME AND THAT MAN prišli na pódium zhruba o pol deviatej.
Pätica džentlmenov spustila svoju šou piesňou My Church Is Black a od prvej sekundy bolo na všetkých z nich vidieť, ako si užívajú, že môžu opäť byť na pódiu. Stála na ňom celá zostava, ktorú som si pamätal z roku 2017 z koncertu v meste Bielsko-Biała. S malým rozdielom. Talentovaný ukrajinský hudobník Sasha Boole už nebol na poste predskokana, ale stal sa plnohodnotnou súčasťou kapely. A napriek prvotnému skepticizmu musím uznať, že do kapely zapadol dokonale. Hlasovo, muzikantsky aj svojím imidžom. Dovolím si povedať, že v How Come? znel dokonca lepšie ako Corey Taylor, ktorý túto pieseň spieva na albumovej verzii.
Celkovo boli výkony všetkých muzikantov úžasné. Dali do toho všetko. Či už spomínaný Łukasz Kumański, ktorý s neuveriteľnou energiou bezchybne odohral dva koncerty po sebe, alebo taktiež spomínaný multiinštrumentalista Sasha Boole, okrem zvučného hlasu ovládajúci aj hru na gitaru, bendžo a ústnu harmoniku. Ďalším bol Matteo Bassoli. Fenomenálny basgitarista, ktorý sa predviedol v skladbe By The River aj ako skvelý spevák.
Kapitolou samou o sebe boli, samozrejme, John Porter a Nergal. Spočiatku na pódiu pôsobili ako oheň a voda. Nergal plný života sa od samého začiatku usmieval na divákov, strúhal svoje osvedčené pódiové pózy, na ktoré sú naučení hlavne fanúšikovia Behemothu (a tých bolo na koncerte, súdiac podľa tričiek, neúrekom), vtipkoval a prihováral sa publiku. Pred skladbou Burning Churches nezabudol pripomenúť, aká politická situácia je momentálne v Poľsku, a teda nepriamo odkázal aj na svoju kampaň Ordo Blasfemia.
John Porter počas prvej skladby, naopak, pôsobil veľmi utiahnuto. Hneď pri druhej Nightride sa ale znenazdajky z vody stal olej, tečúci do ohňa nezastaviteľným prúdom. Obrovská energia a zároveň nesmierna skromnosť a dôstojnosť, ktorú dával John Porter do svojho vystúpenia, boli v kombinácii s jeho humorom očarujúce. Ako povedal Nergal pri predstavovaní kapely: „Tento muž má vlasy farby striebra, ale v rukách a hrdle má čisté zlato.“
Skladby odsýpali jedna za druhou, trsátka lietali vzduchom a ani miernejšie dejstvo na barových stoličkách či Johnovo sólo Of Sirens Vampires And Lovers nedovolili poslucháčom ani na chvíľku sa nudiť. Hodina a pol ubehli ako voda a kapela po dvoch obecenstvom vykričaných a vytlieskaných prídavkoch nadobro zmizla v zákulisí.
Možno to bolo tým, že Me And That Man sa s ďalším turné vrátili na pódia svojej domoviny po troch rokoch a možno to bolo koncertnými suchotami fanúšikov, ale nedeľný večer v Krakove bol nesmierne silným zážitkom. A pre mňa jeden z tých najsilnejších. Možno práve vďaka svojej komornej, až rodinnej atmosfére, ktorá ale šou ako takej neubrala na veľkoleposti a energii ani zbla. Nergal opäť dokázal, že je úžasný muzikant a sedí mu to aj v tejto polohe. A jeho partia na pódiu tento fakt počas celého večera hrubo podčiarkovala.
Setlist: My Church Is Black, Nightride, Get Outta This Place, Burning Churches, By The River, On The Road, Ain´t Much Loving, Run With The Devil, Męstwo, How Come?, Surrender, Cross My Heart And Hope To Die, Submission, Of Sirens, Vampires and Lovers, Coming Home, Love & Death, John The Revelator, Shaman Blues
