Dokážu odohrať koncert na Wackene pred tisíckami divákov a zároveň im nerobí problém odohrať ani (v porovnaní s Wackenom) podstatne komornejšiu akciu v Skalickom pieskovom lome. Už táto skutočnosť vypovedá veľa o kapele INFECTED RAIN. Na konte majú päť štúdiových albumov a sú najväčším hudobným exportom Moldavska. Za pätnásť rokov svojho fungovania sa aj napriek ťažkým podmienkam prepracovali medzi svetovú špičku svojho žánru. Na ich čele stojí živelná a nesmierne srdečná Lena, ktorá nám o strastiach i radostiach kapely z malej krajiny vo východnej Európe aj o svojich vlastných skúsenostiach, pocitoch a hodnotách prezradila skutočne veľa.
Váš koncert The Devil’s Dozen bol pôvodne vysielaný online pri príležitosti trinásteho výročia kapely. Vtedy bol k dispozícii pre fanúšikov len osem dní. Prečo ste sa teraz po dvoch rokoch rozhodli vydať ho na fyzických nosičoch? Plánovali ste to takto od začiatku?
Nie. Táto alternatíva vzišla od fanúšikov. Dostali sme na spomínanú šou veľmi veľa pozitívnych ohlasov. Je to niečo, čo sme nikdy predtým nerobili a bolo to niečo nové aj pre našich fanúšikov na celom svete. Aj pre tých, ktorí žijú na miestach, kde sme ešte nehrali. Stále na nás čakajú, ale pre obyvateľov Moldavska je nesmierne ťažké vycestovať do určitých krajín. Trvá naozaj dlho vybaviť víza a všetky potrebné papiere. Takže každý, kto si koncert pustiť nestihol a zároveň každý, kto to stihol a koncert sa mu páčil, chcel fyzickú kópiu, ktorú môže mať navždy. Takže sme sa po dvoch rokoch spolu s vydavateľstvom rozhodli tento koncert, ktorý bol pôvodne k nášmu trinástemu výročiu, vydať v čase nášho pätnásteho výročia. Je to celkom zábavné. Kvôli všetkým tým prosbám sme sa rozhodli, že stojí za to vydať The Devil’s Dozen vo fyzickom formáte. A myslím, že to vyšlo veľmi pekne. Dokonca aj ja ho chcem mať v zbierke, ale ešte som to nestihla.
Chystáte ešte nejaké ďalšie prekvapenie v súvislosti s vaším pätnástym výročím?
Ani nie. Kapela tento rok prešla zaujímavou fázou. Zmenila sa zostava. Dvaja členovia odišli a máme jedného nového člena. Je to nový krok v našej kariére a svojím spôsobom aj druh oslavy. Pre Alice je to s nami prvé turné. Jeho prvá polovica je už za nami a skutočne si to užívame. Neviem sa dočkať, keď ju uvidíš naživo, je fakt skvelá. Ale aby som sa vrátila k otázke, nie, neplánujeme už tento rok nič špeciálne k pätnástemu výročiu, pretože tvrdo pracujeme na plánoch kapely do budúceho roka a do budúcnosti.
Tu mi napadajú ďalšie dve otázky. Pätnásť rokov je pre kapelu už veľmi pekný vek, preto sa chcem opýtať, čo považuješ za najväčší úspech vo vašej doterajšej kariére?
Veľmi veľa vecí bolo pre nás míľnikmi. Každý veľký festival, ktorý ponúka obrovské publikum, je pre kariéru muzikanta veľmi dôležitý. Každá veľká spolupráca je dôležitým krokom v kariére každého muzikanta. Ale musím povedať, že sme veľmi jednoduchí ľudia a naučili sme sa tešiť z maličkostí. Aj dnešok je pre náš veľmi špeciálny. Aj keď je to veľmi malý festival, veľmi si užívame, že tu môžeme byť a že môžeme zdieľať našu hudbu s tunajším publikom. Neviem… Z ničoho už nikdy nebudem mať taký pocit, ako práve z tohto. Žiadne dve veci v živote nikdy nebudú evokovať úplne rovnaké emócie.
Krásne povedané. Moja druhá podotázka sa týka Alice. Zaujímalo by ma, či musela prejsť pred prijatím nejakým konkurzom? Čo vás presvedčilo zobrať do kapely práve ju?
Aby som bola úprimná, toto by bola lepšia otázka pre bubeníka a gitaristu. Oni boli tí, ktorí mali zodpovednosť za nájdenie nových členov do kapely. Rozhodli sme sa, že zatiaľ nám bude stačiť nový basák. Nie som si istá, či v budúcnosti budeme mať opäť aj druhého gitaristu alebo nie. Momentálne to chceme skúsiť takto. A čo sa týka postu basgitaristu, konkurzom prešlo veľa muzikantov a jedným z nich bola aj Alice. No a prosto bola najlepšia zo všetkých. Chlapci z kapely usúdili, že technicky aj muzikantsky bola lepšia než ktokoľvek iný zo zúčastnených. A navyše skutočne tvrdo na sebe pracuje. Keď sa pre ňu rozhodli, dokonca sa ma najskôr spýtali, či som v pohode s tým mať ďalšiu ženu v kapele. Bolo to od nich veľmi milé, ale nevedela som, čo na to povedať, pretože som si to predtým nezažila. Ale je to fantastické. Teraz sme si našli šťastný stred, pretože máme v kapele dvoch mužov a dve ženy. Je to super.
Viem, že Infected Rain je tvojou prvou kapelou a predtým si nikde inde nespievala. Málokomu sa pošťastí dosiahnuť úspech so svojou prvou kapelou, preto sa chcem opýtať, čo by si poradila začínajúcim muzikantom? Na čo sa majú zamerať, ak chcú preraziť?
Nenazvala by som to šťastím. Je za tým kopa driny a mnoho rokov. Navyše pochádzame z malej a veľmi chudobnej krajiny vo východnej Európe. Táto krajina nemá žiadne možnosti, žiadne kluby, kde sa dá hrať a veľmi prísne zákony týkajúce sa cestovania. Hlavne keď sme začínali bolo strašne ťažké dostať sa čo i len do Rumunska, čo je vlastne susedný štát. Potrebovali sme víza na cestovanie po Európe. Niektoré veci sa odvtedy zmenili a v Európe už víza nepotrebujeme, ale stále je veľmi ťažké vycestovať do Ameriky, Anglicka, Latinskej Ameriky, Austrálie, Ázie. Je neskutočne ťažké dostať sa od nás do niektorých krajín, hlavne ako umelec. Takže si nemyslím, že sa nám pošťastilo. Len sme tvrdohlaví. Niekedy dokonca aj medzi sebou. Chceme tvrdo makať a vieme, čo všetko môžeme dosiahnuť. Skôr či neskôr každý môže niečo dokázať, ale iba ak sa nevzdá. Ale je to ťažké. Strácaš niektorých ľudí, strácaš prácu, strácaš priateľa či priateľku, strácaš kamarátov. Neexistuje možnosť založiť si rodinu. Jednoducho na to nie je čas. Takže najlepšou radou, ktorú môžem dať začínajúcim muzikantom a kapelám: Verte v seba, pretože nikto iný vo vás veriť nebude, pokiaľ nebudete veriť vy sami. Naozaj nikto. Musí to v prvom rade vychádzať z vášho vnútra. Celý čas. To je celé. To je to, čo robíme my. Stále. Aj po pätnástich rokoch. Často vám ľudia povedia: To nebude fungovať. Ale bude! A ak nie, radi to vyskúšame. Chceme to spraviť, pretože toto sme my. My chceme! Sme tvrdohlaví.
Kedy si sa vlastne rozhodla byť speváčkou?
Nebolo to rozhodnutie. Vôbec som to neplánovala. Predtým, než ma požiadali, aby som spievala, som mala úspešnú kariéru ako vlasová vizážistka. Robila som to veľa rokov a šlo to skvele. Pracovala som v tejto sfére dokopy dvanásť rokov. Aj keď som už mala kapelu, stále som to robila ešte šesť či sedem rokov. Milovala som tú prácu a prinášala mi veľa radosti. Napĺňala ma. Ale potom ma kamaráti požiadali, aby som sa pridala k ich malému projektu. Len sa bavili a bláznili s hudbou, a tak som sa začala baviť s nimi, zaspievala som si zopár preberákov. A ani som nevedela ako, začali chalani robiť vlastné veci. Keďže som už ako tínedžerka písala básničky, čiže som bola s písaním stotožnená, začala som básne prispôsobovať hudbe. Postupne som začala chodiť aj na hodiny spevu a úprimne, už pri prvom koncerte v roku 2008 som vedela, že toto chcem robiť tak dlho, ako budem môcť. Tie emócie a vnemy, ktoré mi pódium dalo. Nikdy som nič podobné necítila. Milujem to. Neviem si predstaviť robiť v živote ešte niečo iné.
Ako si spomenula, píšeš texty. Všetky texty v kapele sú vlastne tvoje. Kde berieš inšpiráciu? Máš aj nejaké obľúbené témy?
Život. Všetko, čo sa deje okolo mňa, so mnou, s ľuďmi, ktorých mám rada. Zvykla som si zapisovať myšlienky. Či už do mobilu alebo do notesu, či na papier. Niekedy sú to len slová, ktoré ma zaujmú a páči sa mi ich význam. Niekedy sú to frázy, niekedy si napíšem celé básne a niekedy len nápady. Nezáleží na tom, koľko toho je, prosto si to hneď zapíšem, aby som nezabudla. Neskôr sa k tomu vrátim, premýšľam nad nimi a pracujem s nimi a skladám texty. Milujem písanie, je to pre mňa druh terapie. Doslova do neho dávam všetky svoje emócie. A komponovanie do hudby mi dáva ako autorke pocit zadosťučinenia. Píšem vlastne o všetkom. O láske, frustrácii, smútku, o konci sveta,… O všetkom, čo ma trápi, čo ma ťaží, čo ma robí šťastnou. Mám aj veľa skladieb, ktoré mi pripomínajú ľudí z mojej minulosti. Všetko to dávam na papier.
Keď ti nedávno mohli fanúšikovia na jednej z tvojich sociálnych sietí klásť otázky, vyjadrila si sa, že momentálne najradšej naživo spievaš skladbu Dying Light. Prečo je to tak?
Áno, práve teraz je to tak. Pretože je v nej niečo iné. Je v nej taký nový svieži závan. Túto skladbu, ako aj zvyšok materiálu pre nový album, sme zložili už po personálnych zmenách v kapele. Je to ako keby sme sa ku všetkému vracali a všetko nanovo premysleli, možno niektoré veci zmenili. Navyše je to skladba s osemstrunovou gitarou. Neviem, jednoducho sa mi strašne páči. A téma, ktorú som pre túto skladbu zvolila, je mi veľmi blízka, a je to téma, ktorá asi ťaží mnoho ľudí – čas, starnutie. Rozhodla som sa napísať text o všetkom spätom s týmito dvoma vecami.
To znamená, že už máte rozpracovaný aj nejaký ďalší materiál pre nový album. Kedy môžeme očakávať novinky?
Vlastne je už všetok materiál hotový. Náš nový album vyjde na začiatku budúceho roku. Bohužiaľ, zatiaľ ti nemôžem prezradiť konkrétny dátum, ale bude to naozaj veľmi skoro na začiatku roku 2024. My sme si ho skutočne zamilovali a nevieme sa dočkať, kedy ho budú môcť počuť aj ostatní ľudia. Momentálne k nemu natáčame kopu materiálu. Videoklipy, zákulisné videá a podobné záležitosti.
Touto správou si určite potešila nejedného fanúšika, ale spýtam sa ešte za zberateľov, či je aj nejaká šanca, že váš druhý a tretí album nanovo vydáte aj na vinyloch, rovnako ako ste to spravili s debutom.
Asi počkáme, kým budú mať tie albumy nejaké výročie. Alebo na nejakú inú špeciálnu príležitosť. Ale ver mi, že by som to určite chcela, pretože aj ja sama zbieram vinyly.
Turné musí byť krásna, ale náročná skúsenosť. Máš niekedy čas pozrieť si mestá alebo okolie miest, v ktorých vystupujete?
Niekedy áno. Záleží to od toho, ako ďaleko cestujeme. Napríklad sem sme cestovali viac ako dvadsať hodín a nemali sme čas takmer ani sa vyspať. Takže to závisí. Ak prídeme do mesta skôr, určite áno. Ak mám možnosť, určite si rada pozriem mesto. Vždy cestujem so svojím psom a ten sa veľmi rád prechádza. Bohužiaľ, to ale vždy nie je možné. Veľa ľudí hovorí: Čože? Tvojou prácou je cestovanie? To musí byť úžasné! No… Cestovanie je pre mňa tou najmenej obľúbenou časťou tejto práce. Vystupovať a navštíviť mesto a okolie? To absolútne zbožňujem. Ale cestovanie ako také? To naozaj až tak nemusím.
Máš aj nejaké obľúbené miesta?
Sú to hlavne miesta v prírode. Veľmi sa mi páči architektúra, fascinujú ma rôzne pamiatky a historické miesta, ale nič ma nerobí šťastnejšou ako príroda. Aj tu, pozri sa na to. Nie je to úžasné? A to všetko urobila príroda. Je to jej výtvor. Nie je to nič výnimočné, nič konkrétne to nereprezentuje, ale ten tvar skál je úplne unikátny. Milujem takéto veci.
Ako tráviš voľný čas medzi jednotlivými turné? Čo ti najlepšie pomáha zrelaxovať a dobiť energiu pred ďalšími vystúpeniami?
Som úplne normálna, jednoduchá ľudská bytosť. Rada si pozriem film, prečítam si knihu, idem do prírody, navštívim rodinu a priateľov. Snažím sa ale, samozrejme, svojmu telu dopriať dostatok odpočinku, pretože turné ťa dokáže poriadne vyšťaviť. Takže relax je skutočne dôležitý, aby sme potom mohli zas jasne myslieť a komponovať.
Ako fanúšika Tima Burtona ma vždy fascinovalo tvoje umelecké meno. Je späté s týmto pánom alebo je za tým úplne iný príbeh?
V podstate z každého niečo. Ako som spomenula, bola som vlasová vizážistka a keď som mala šestnásť, jedna kamarátka mi vyrobila tričko, na ktorom bolo napísané Lena Scissorhands. A áno, vždy som bola veľkou fanúšičkou filmov Tima Burtona, pretože sú skutočne unikátne. Edward Scissorhands (Nožnicovoruký Edward) je úplne úžasný a videla som ho snáď dvestokrát. Je to pre mňa hlavne krásny vianočný film. Pozerám ho každý rok. No a odkedy mi kamarátka vyrobila to tričko, používala som ho veľa v práci. V tej dobe až tak nefičali sociálne siete, ale urobila som si mail s touto prezývkou. Bolo to dlho predtým, než som sa stala umelkyňou v hudobnom priemysle, ale keď sa veci pohli, rozhodla som sa to meno si ponechať.
Si známa svojimi mnohými tetovaniami. Viem, že si kedysi jedno z nich v rozhovoroch označovala za svoje, povedzme, obľúbené. Odvtedy ich asi zopár pribudlo. Zmenilo sa teda aj poradie „obľúbenosti“?
Milujem ich, samozrejme, všetky. Naozaj všetky. Aj tento čierny rukáv. Milujem ho, páči sa mi, ako vyzerá. Reprezentuje jednu z fáz môjho života. Ale ako hovorím, vždy, keď sa ma ľudia pýtajú túto otázku, je to vždy táto – je to tetovanie Powerpuff Girl, pretože je to tetovanie, ktoré zdieľam so svojimi sestrami. Je to rozprávka, pri ktorej sme vyrastali a predstierali, že sme neporaziteľné sestry a zachraňujeme svet. Takže áno, určite je stále moje obľúbené.
Čo je tvojou najväčšou vášňou mimo muziky?
Ako som už spomenula, všetko, čo robím vo voľnom čase. Veľmi rada varím, chodím do kina, jednou z mojich najobľúbenejších vecí je chodenie na turistiku. Záleží to na nálade a období v roku. Je to veľa vecí. Veľmi rada čítam knihy, v poslednom čase hlavne literatúru, kde sa píše ako byť lepšou verziou seba samého.
Hovoríš, že rada sleduješ filmy, seriály a dosť veľa čítaš. Môžeme tento rozhovor ukončiť tvojím obľúbeným citátom z knihy alebo filmu?
Zaujímavé. Mám obľúbený citát? Hm… To je dobrá otázka. Je veľmi veľa skvelých citátov, ktoré neviem naspamäť, ale pamätám si ich význam.
Pokojne môžeš aj parafrázovať.
Jeden z mojich obľúbených, ktorý sa snažím často aj praktizovať, je z knihy Mních, ktorý predal svoje Ferrari. V tejto knihe je popísaných veľa skúšok, ktorými musí hlavná postava prejsť. Jednou z mojich obľúbených je pravidlo 21. O ňom som vlastne napísala aj pieseň pre kapelu Seas On The Moon. Sú to moji kamaráti a často s nimi spolupracujem. Pravidlo 21 je pravidlo návykov. Všetci máme mnoho návykov, ktoré nie sú pre nás a pre náš život dobré. Pravidlo 21 učí, že trvá dvadsaťjeden dní zlomiť nejaký zvyk. Dvadsaťjeden dní sa musíš konkrétnemu návyku vedome vyhnúť, aby si sa ho zbavil. Toto pravidlo sa snažím vo svojom živote veľa praktizovať aj ja osobne.
