Koho poteší melodický rock Night Flight Orchestra? (recenzia)

Zdieľať

Švédska rocková kométa NIGHT FLIGHT ORCHESTRA sa začiatkom roka znova prihlásila o slovo s ďalším albumom s cestovateľským menom Aeromantic. Predchádzajúce diela skupiny patria k tomu najlepšiemu, čo sa za posledných (minimálne) desať rokov urodilo v žánri AOR, preto očakávania neboli práve najmenšie. Je nová doska podobná delikatesa ako Sometimes The World Ain’t Enought? (2018) či prelomová Amber Galactic (2017)?

Nič sa nezmenilo na štýlovom zameraní kapely. Stále sa vzývajú osemdesiatky, diskogule, funky nálada, Journey a Foreigner. Švédi pod vedením Björna Strida ale decentne zredukovali zostavu – vypadol z nej kvôli nedostatku času klávesák Richard Larsson. Aj napriek tomu nový album znie omnoho klávesovejšie než posledné dva. Retro osemdesiatková nálada sa tým ešte len umocnila. Tona syntetizátorov ako zo soundtracku Jana Hammera k Miami Vice sa na poslucháča valí sťa tsunami. A ono to funguje, pretože kvalita piesní neklesla.  

Úvod v podobe Servants Of The Air síce naladí dobre, ale až od druhej piesne to začne byť tá pravá jazda. Klávesový motív nákazlivý ako jeden nemenovaný vírus skombinovaný s funkovým groovom poháňa hlavný singel dosky Divinyls. A ešte aj vocoder sa ozve na záver! Ozveny švédskej mašiny na hity ABBA zmiešanej s emotívnym Stridovým vokálom dominujú nostalgiou voňajúcou If Tonight Is Our Only Chance. Akoby z kláves slovenského hitmejkra Elánu Vaša Patejtla vypadla ľahkonohá osemdesiatkovina Curves s vydarenými gitarovými sólami.

Kandidátom na hit leta 2020 sa stala dramatická balada Transmissions s prekvapivo pasujúcim husľovým sólom (!) a precíteným Stridovým vokálom. Z podobne sladkého, priam cukrovkového konca je aj powerbalada Golden Swanson, pri ktorej si človek fakt vraví, či to nie je zabudnutý hit neskorej jesene 1983 od Bonnie Taylor. Na záver albumu si chlapci schovali energiou natlakovanú Dead Of Winter, ktorá pripomenie všetkým milovníkom už zmienených Journey, že aj v súčasnosti sa nájdu kapely schopné zložiť špičkové AOR.

Jedinými škvrnkami na inak viac než vydarenom dojme z aktuálneho albumu sú tendencie k recyklácii starších nápadov. Titulná Aeromantic a skočná Taurus síce disponujú vydarenými refrénmi, ale po hudobnej stránke kopírujú groove, tempo a riffy piesne Gemini, respektíve Space Whisperer z Amber Galactic možno až príliš. Škoda že neboli pre lepší dojem z Aeromantic vyškrtnuté, chlapci a dievčatá z kapely nám nadelili až zbytočne štedrých päťdesiatštyri minút novej hudby.  

Mimochodom, vydaril sa aj jesenný nealbumový singel Imposible s nádherne osemdesiatkovo pulzujúcou a trblietavou titulnou piesňou. Aj synthwavom ovplyvnená popina Reach Out zanecháva výborný dojem, dokonale by zapadla do soundtracku k Top Gunu.

Night Flight Orchestra aj svojím aktuálnym počinom dokázali, že sú nekorunovaní králi súčasného AOR, ktorým môžu ostatné kapely závidieť čuch na hity. Pripútajte sa, prosím, jazda na retro kolotoči plnom synťákov a trblietok pokračuje.

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

PÁČIL SA TI ČLÁNOK?

Podpor nás na Patreone, aby sme ti mohli prinášať stále viac kvalitného čítania.
A dostaneš za to aj odmenu!

→Klikni sem←