Politika k hudbe nepatrí. Takouto myšlienkou sa oháňa mnoho rockových fanúšikov, no už pri krátkom pohľade do minulosti zistíme, že politika ovplyvňovala hudbu v každom desaťročí a neraz to bolo aj naopak. V čase, kedy sa Slovensko pripravuje na predčasné voľby, je na mieste porozprávať sa aj o vzťahu hudby a umenia s politikou, angažovanosti kapiel vo verejnom dianí či dosahu politikov na hudbu.
Jakuba Pohleho z Banskej Bystrice mnohí poznali ešte ako Jackyho alebo ho registrujú ako Malého cynika. Spevák kapely Bezpokory je zároveň občianskym aktivistom, ktorý organizuje protesty Za slušné Slovensko, kritizuje politiku nielen cez svoju facebookovú stránku Málo cynizmu na toto mesto, robí investigatívu a od vypuknutia vojny na Ukrajine je aj vojnovým reportérom. Na spojenie hudby a politiky sa tak vedel pozrieť z rôznych uhlov. A prebrali sme aj to, či vojna umlčala hudbu na Ukrajine.
Hudba a politika, dá sa to oddeliť?
Dá, ale ja to nerobím. Som skôr apolitický, respektíve antipolitický, ale v tom zmysle, že odmietam vstúpiť do aktívnej politiky, pretože si nemyslím, že je to miesto pre mňa. Sám seba beriem ako „watchdoga“ alebo niečo také, s tým, že politika je v umení všadeprítomná a vždy bola. Dôležité je, ako to človek berie, akú mieru zapredania sa politike je ochotný akceptovať. Ja politiku riešim v piesňach len skrze kritiku, nikomu nenadbieham. Nikto ma neuvidí hrať politickej strane v kampani, ale kritizovať, to áno.
Je rock ten správny hudobný žáner na vyjadrovanie nejakých politických postojov, kritických alebo pozitívnych? Napríklad rap sa môže zdať ako vhodnejší žáner.
Je to individuálne. Priestor na to máš hocikde, kde je text a je to už len na tvojej šikovnosti, či tú správu dokážeš dostať k ľuďom. V akomkoľvek žánri, kde je dôležitý text, môžeš riešiť politiku alebo sociálno-spoločenské témy. Neobmedzoval by som sa úplne na rap ani rock. Je mi jedno, aký je to žáner, ale mám rád, keď sú texty dobré a nie je to hocijaká hlúposť. Keď to nie je základný rým ako dom – strom – v ňom, jablká – divoká a podobne. V poslednej dobe počúvam málo hudby, lebo som postupom rokov začal byť veľmi náročný na texty.
Spievaš v kapele Bezpokory. Najskôr ste sa volali Christmas a hrali glam rock, potom ste so zmenou názvu prešli až ku skladbám ako Marián (o Kotlebovi) či Róbert (o Ficovi). Súvisel tento hudobný prerod s tým, že ste určitým spôsobom dospeli alebo s niečím iným? Že ste prešli od ľahších glamrockových tém až k jasnej politickej kritike.
Bolo to tým, že som sa naučil písať texty. Venoval som tomu roky času, už ich viem písať a povedať nimi viac ako, dovolím si tvrdiť, veľa slovenských textárov. Angažovaná hudba mi príde ako nedostatkový tovar na Slovensku. Aj tá, čo je angažovaná, nemá až také dobré texty. Takže to bola taká prirodzená voľba. Dostaneš sa v živote do štádia, kedy ťa začne štvať, ako to tu funguje, a potom sa to prejaví aj v hudbe. Možno pomohlo aj to, že som pred druhým albumom prestal piť, takže som začal riešiť aj iné témy ako klasické štyri akordy a rock n‘ roll.
Tie skladby sú dosť priame, kedysi sa nejaké politické odkazy museli skrývať skôr za metafory. Je to takto lepšie, keď môžeš v textoch priamo odkázať, čo máš na srdci?
To mohol človek vždy. Punkové hnutie alebo ghetto rap všetko hovorí priamo, tam sa to neskrýva za vznešené metafory.
A na Slovensku?
Často mám pocit, že keď to nie je povedané na priamo, tak to človek nepochopí tak, ako to má pochopiť. My nie sme na ten typ hudby zvyknutí. U nás protest songy skončili po revolúcii s Krylom a čo sa týka novodobých… Až teraz vidím v rape nejakú spoločenskú kritiku. Inak sa na mňa z rádia valia stále tie isté blbosti o láske a podobne. Nechcem to už počúvať. Sú to žvásty, nič mi to nedáva, je to generický odpad, ktorý priemerná opica dokáže vytiahnuť náhodne z klobúka. Nepotrebujem v piesňach počúvať nejaké motivačné citáty, ktoré v konečnom dôsledku spôsobujú iba väčšiu depresiu. Chcem mať v hudbe reálny život, zážitky, radosť, trápenia a nie generické frázy, ktoré v textoch fakt nenávidím. Dookola tie isté slovné obraty a všeobecne slabá snaha slovenských textárov niekam sa dopracovať. To sa týka hlavne tých starších kapiel, ktoré sú ešte stále populárne, ich texty išli riadne dole vodou. Desmod, Gladiator, IMT Smile,… Ich texty vôbec nie sú dobré. Ak to nevedia písať, tak nech to dajú robiť niekomu inému alebo nech sa to naučia. Nikto ma nepresvedčí, že „nové desmody“ majú dobrý text, lebo objektívne nie je. Je to také generické, ako hrajú posledných dvadsať rokov. Čo mi to má dať? A prečo by som to mal vidieť zase na každom majálese?
Myslíš, že sa tieto vaše piesne dostali ku Kotlebovi a Ficovi? Čo na ne asi povedali?
Určite áno. Ani jeden z nich nie je povestný zmyslom pre humor, takže predpokladám, že to možno úplne nepochopili. „Náckovia“ Mariána poznajú, čo sa týka Róberta, tak mu ešte občas niekto pod jeho videá skopíruje link na to. Ale skôr mi ide o posolstvo k ľuďom, ani nie tak nahnevať toho človeka, o ktorom píšem. On je v tej pesničke v konečnom dôsledku nie úplne podstatný. Ten človek, ktorého kritizujem, je v podstate len personifikáciou tej antimyšlienky v texte, ktorú v pesničke prezentujem. Takých ľudí jednoznačne kritizovať treba a hudba je na to ideálnym spôsobom.
Teraz si však už trochu menej hudobník a skôr sa venuješ občianskemu aktivizmu, investigatíve, si vojnový reportér. Už si upustil od túžby dobyť rockovú scénu?
Vždy som chcel vypredávať štadióny, aby ma od ľudí delilo zábradlie a SBS-ka. Na hudbu som nezanevrel, len na Slovensku je to tak, že za extrémne veľa námahy máš extrémne málo odmeny. Dospel som do štádia, kedy chcem, aby mi hudba robila radosť, vyslovene iba radosť. Nechcem z toho mať žiadne nervy, komplikácie, lebo už sa mi nechce. Hráme vtedy, keď sa nám chce, nahrávame vtedy, keď sa nám chce. Keď urobíme koncert v nejakom väčšom meste, tak stále máme relatívne plný klub. Aj teraz sme v priebehu nahrávania ďalšieho albumu, len už to riešime asi dva roky, podľa toho, kto má ako čas.
Tvoj spolukapelník Filip v rozhovore, ktorý som s ním robila ešte k vášmu albumu Bezpokory, povedal: „Jacky chce byť celý život rock star a politický hrdina ako jeho otec, ktorý vyhadzoval z kresiel komunistov.“ Dá sa byť rock star a politický hrdina zároveň?
Trochu by som toto vyjadrenie upravil. Nemám v úmysle byť hrdina ani politický hrdina. Robím len veci, ktoré považujem za správne, kým nemám žiadne záväzky, ktoré by ma v tom mohli brzdiť. Pošťastilo sa mi, že to, čo robím, ma živí a som vďaka tomu jediný naozaj nezávislý novinár na Slovensku. Nemám za sebou žiadnu redakciu ani nikoho, platia ma len sledovatelia. Mám obrovskú voľnosť v tom, čo chcem robiť. Keď si poviem, že chcem v komentári na Facebooku vynadať nejakému politikovi, tak môžem, žiadny editor mi v tom nezabráni. Neberiem to, že je to nejaké hrdinstvo. Skôr mi ide o to ukázať ľuďom, že veci verejné vedia ovplyvniť aj mimo aktívnej politiky, len musia chcieť a musia byť trpezliví. Z mojej strany nikdy nešlo o to, že by som chcel byť hrdina.
V súčasnosti sa ti takáto politická kritika vyjadruje lepšie cez cynizmus než cez hudbu?
Ide hlavne o to, že mám väčšie publikum. Ani tak nejde o to, že vyjadrujem svoje postoje, ale skôr ide o to, že upozorňujem na veci, ktoré nie sú v poriadku. Upozorňujem na to, čo sa deje, prečo sa to deje a prečo by sa to nemalo diať.
Pamätáš si na nejaký konkrétny moment alebo situáciu, ktorá ťa nakopla k tomu, aby si tieto veci vyjadroval verejne?
To bol postupný vývoj. Ja som túto stránku, ktorú mám teraz už šiestu verziu, založil len kvôli tomu, že som chcel otestovať nejaké poviedky, ktoré som písal, že ako na ne budú reagovať ľudia. Potom z toho bola meme stránka, nakoniec som sa dostal k investigatíve a odtiaľ ešte k vojnovej žurnalistike. Konkrétne momenty, ktoré ma v tejto publicisticko-aktivistickej sfére formovali, boli zvolenie Kotlebu za župana v Banskej Bystrici, vražda Kuciaka a jeho snúbenice a vojna na Ukrajine. Ale nemal som nejaký „moment prozreteľnosti“ alebo také niečo.
Kvôli svojej činnosti sa dostávaš pod paľbu nenávistných komentárov alebo do konfliktov, napríklad aj nedávno so spevákom kapely Everlong. Nechýba ti v takýchto chvíľach nejaká podpora od kolegov z rockovej scény?
Nemám ilúzie o rockových fanúšikoch. Aj keď mám rockovú muziku rád, treba si priznať, že rockové publikum nie je z tých najinteligentnejších na Slovensku. V rocku je kopec ľudí, ktorí prepadli dezinformáciám a podobne, viac-menej ako kdekoľvek inde. Ale na Slovensku je rock prosto krčmové prostredie, tak aj toto tam vnímam preexponovanejšie. Ja by som na Adama a kapelu Everlong aj zabudol, lebo je to pre mňa nepodstatné teleso a človek, ale keď niekto z mojej minulosti ide hrať s „náckami“, tak sa proti tomu musím vyhraniť. A to, že on to zobral, ako to zobral, ako ješitný imbecil, to je už jeho vec. Nahral osemminútový „fatshaming“ na mňa, ktorý bol aktuálny možno desať rokov dozadu, keď účelovo vystrihal zábery z videoklipu. Mne to pripadá tak, že sa chcel zviesť na nejakom mojom pomyselnom dosahu. Ale s muzikantmi je to ťažké, lebo každý má pocit, že keď prejaví svoj názor, príde o publikum. No áno, keby to bolo ľahké, tak to robí každý. Ale ja nemám záujem sa zapodievať so zbabelcami. Keď niekto lavíruje v morálnych otázkach a snaží sa neštvať dezolátov, konšpirátorov a kolaborantov len za vidinu publika na koncerte alebo peňazí, tak mňa to nezaujíma. Je to rovnaké zbabelstvo ako byť kolaborant. Neutralita neexistuje.
U veľkých amerických kapiel bežne vidieť, že sa vyjadrovali napríklad proti Trumpovi. Myslíš, že pri našich kapelách je to len o tom, že keď majú menej fanúšikov ako tie svetové kapely, tak sa boja, aby aspoň o tú trošku neprišli?
Sú to zbabelci. Neexistuje iný dôvod, prečo sa nevyhraniť proti číremu koncentrovanému zlu.
Potom je tu druhá strana a napríklad Koňýk zo Zóny A, ktorý sa verejne prihlásil k ĽSNS.
Koňýk je fašistický ch*j. Tie pesničky sú, bohužiaľ, pekné, takže si zavše zaspievam Zónu A, ale je to s takou pachuťou, že on je blbý „nácek“.
Takže sa dá počúvať hudbu aj takých hudobníkov, s ktorých politickými názormi nesúhlasíš?
Dá, ale priznám sa, že vždy, keď sa niekto prejaví ako retard, tak do veľkej miery strácam záujem o jeho hudbu. Nie je to pre mňa jednoduché preniesť sa cez to. Roger Waters je už úplne mimo, takže jeho hudbu si už nepustím.
Niečo podobné tvrdia aj tí, ktorí nechcú byť označovaní za nacistov, ale počúvajú nacistické kapely. Hovoria, že nepočúvajú texty, len si užívajú hudbu.
Tak im gratulujem k IQ akváriovej rybičky. Pre mňa je text viac ako 50% hudby. Spevák môže spievať úplne falošne, pokiaľ má fakt dobrý text a celé jeho vystúpenie je úprimné. Keď je text taký, že mi zježí všetky chlpy, tak s falošným spevom nemám problém. Hovoriť, že nevnímam text, je… My sme v pomocnej škole? Alebo na čo sa tvárime?
A čo keď chodia kapely hrávať na politické mítingy? Alebo poskytnú svoje piesne do kampane niektorej politickej strane.
Pre mňa to nie je v poriadku, ale ak sa oni vedia potom na seba pozrieť v zrkadle, že spolupracovali s Hlasom alebo Smerom… Vypovedá to veľa o tých kapelách.
Keď nejaká kapela spolupracuje so stranou, ktorá ti je sympatická, tak sa na to pozeráš inak?
Je to viac-menej to isté. Ja by som nepožičal svoju tvár ani meno na žiadnu politickú kampaň. Politická kampaň nemá byť vedená skrz umenie. Umenie má politiku kontrolovať a kritizovať, nastavovať jej mantinely. Nemyslím si, že je OK ísť hrať na smerácke mítingy alebo na nejaké ,,náckovské“ stretnutia, pokiaľ si sa nerozhodla vstúpiť do danej strany a kandidovať.
Malo by sa viac hudobníkov aktívne angažovať v politike, napríklad aj miestom na kandidátke? Nemalo by to väčší vplyv na vnímanie umenia vládou?
Áno aj nie. V parlamente máš vždy to, čo nájdeš aj na ulici. Sú tam takí ľudia, akí sme my. Preto je tam Romana Tabák, Pročko, Fico,… Prejdeš sa po námestí a takých ľudí nájdeš ďalších pätnásť. Na jednu stranu by tam malo ísť viac ľudí, ale na druhú stranu je to veľmi individuálne. Hudobné prostredie poznám relatívne dôverne a tak 80% ľudí by nemalo čo robiť v politike. Jednak je väčšina hudobníkov veľmi ľahko skompromitovateľná, lebo narobili množstvo hlúpostí za svoj život. Na druhú stranu – kto? Z hudobníkov išiel do politiky Kocáb, ešte po revolúcii, a doteraz ho polovica krajiny neznáša. Asi si nemyslím, že by práve hudobníci mali ísť do politiky.
Ale celkom svetlým príkladom je napríklad Matúš Vallo, okrem iného basgitarista, ktorý sa stal primátorom Bratislavy.
Asi áno. Nech ide do politiky hocikto, kto chce a kto to myslí úprimne, ale tá politika ťa aj tak nakoniec požuje. Musíš v nej robiť tvrdé kompromisy, s ktorými úplne nesúhlasíš. Nie je to prostredie pre idealistov. Kto nemá na to byť voči tomu obrnený, nech do toho nejde. Ale pozri sa na Mariána Greksu. Ten sa do politiky tlačí roky a nejde mu to. Lebo každý vidí, prečo tam chce ísť, ako mu to nejde a aký je prepnutý. Chápu to všetci okrem Greksu. Ukázal sa, že je obstarožný konšpirátor.
Sme pred voľbami, politické strany zverejňujú svoje volebné programy. Keď sa rozhoduješ, koho voliť, všímaš si, či sa vo svojom programe sústreďuje aj na hudbu, respektíve umenie a kultúru?
Všímam si programy vo všeobecnosti na komplet. Ešte som nevolil tak, že by som bol o svojej voľbe presvedčený na 100%, väčšinou je to tak na 60%. Rozhodujem sa na základe programu a bezúhonnosti ľudí na kandidátke. Minimálne o prvej päťdesiatke danej kandidátky strany, ktorú idem voliť, sa snažím zistiť čo najviac, aby som mal prehľad, kto tam kandiduje. Na voľby sa pripravujem komplexnejšie ako väčšina ľudí. Väčšina ľudí volí veľmi impulzívne a ja sa snažím byť čo najpragmatickejší.
Takže si všímaš, či má strana v programe zahrnutú aj hudbu? Alebo tomu nevenuješ špeciálnu pozornosť?
Všímam si hlavne školstvo, zdravotníctvo, informatizáciu a všímam si aj kultúru. Podpora kultúry štátom je dobrá vec, ale na druhú stranu do veľkej miery by si mala vedieť kultúra na seba zarobiť sama. Nielen cez predaj albumov a podobne. Napríklad ja som išiel cestou crowdfundingu a ten ma živí, nemám iný príjem ako Patreon. A to je podľa mňa cesta aj pre rôzne divadlá alebo kapely. Aj my sme jeden album celý „vycrowdfundovali“ a dalo sa to v pohode. Štát by nemal dotovať veci, ktoré dlhodobo prerábajú. Liať peniaze do niečoho, čo je bezodné, nemá úplne zmysel. Veľa vecí, ktoré štát podporuje, neprináša želané výsledky.
Kultúra je ale pre štát dôležitá. Videli sme to aj teraz, keď bol covid, ministerku kultúry akoby sme ani nemali a zrazu si ľudia uvedomili, že im to chýba.
Slováci stále vnímajú kultúru iba ako formu zábavy. Drvivá väčšina našej spoločnosti to neberie ako niečo, čo nás formuje a nastavuje spoločnosti zrkadlo. Berú to ako niečo, na čo budú ochotní tancovať. Vidno to aj na akciách a koncertoch, tá slovenská mentalita, že: Okej, zaplatil som si vstupné a vy ma teraz musíte zabávať. V prvom rade sa musíme naučiť byť kultúrny národ, aby sme mohli chcieť od našej kultúry, aby bola kvalitná. A my nie sme kultúrny národ. Stále máme asi najsledovanejší program v televízii reality show Mojsejovci.
V rockovej a metalovej subkultúre vidíme nárast ľudí, ktorí podporujú extrémistické strany. Čo myslíš, že im tie strany vedia ponúknuť?
Vidím v tom len nejakú túžbu po zviditeľnení sa a mať plno na koncertoch. Napríklad Paľo Drapák, ktorý hrá dezolátske koncerty, alebo Greksa, ktorý im nadbieha. Podľa mňa je to len naháňanie pozornosti dezolátskeho fanúšika, ktorému je jedno, akú hráš hudbu, pokiaľ mu dáš za pravdu. Nie je to úplne z presvedčenia, čo je možno ešte hlúpejšie, lebo sa upínaš na skupinu obyvateľstva, ktorej kúpyschopnosť je na bode mrazu. Za to, že pôjdeš hrať na dezolátsky protest, si zrazu od teba nekúpia 200 albumov. Radšej si kúpia 200 borovičiek.
Čo tieto extrémistické strany vedia ponúknuť metalovým fanúšikom?
Možno ten pocit vyvrheľstva, ktorý k tomu patrí. To rebelovanie. Volič ĽSNS, Republiky či Smeru, ktorý je metalista, je hlupák, to sa nedá inak povedať. Nemôžeš mať rád takú hudbu a zároveň byť fašista. A čo im ešte ponúkajú? Útok na najnižšie pudy a validáciu ich dementných presvedčení, ktoré majú.
Ešte nie tak dávno „náckovia“ bili metalistov len preto, že mali dlhé vlasy. A kde sme sa dostali teraz…
Tiež som tie časy zažil. Tiež som raz dostal od „náckov“ po papuli, keď som mal asi 16-17 rokov.
Ak vznikne po voľbách vláda strán Smer, Republika a podobne, ako sa teraz predpovedá, myslíš, že prídu opäť časy, kedy bude vláda zasahovať do umenia? Možno nie priamo cenzúrou, ale nejakými obmedzeniami.
Tu by som sa pozrel na to, ako by to legislatívne chceli spraviť a ako by to vymáhali. Nemyslím si, že teraz je to nejako vymáhateľné, napríklad registrovať tvorcov obsahu. Na základe čoho? Ak by aj Fico skladal vládu s fašistami, tak by to nemal také ľahké, ako keď vládol 12 rokov. Myslím si, že akákoľvek vláda Smeru, ktorá príde teraz, bude ich posledná vláda vôbec. Prvá vec, čo spraví, bude, že mimovládkam pôjde po peniazoch, druhá vec budú tvrdšie mediálne zákony a potom pôjde po vysokých školách. To bude riešiť prvé dva roky, všetko závisí od toho, akú bude mať po voľbách silu na výtlak v parlamente. Ale stále si nemyslím, že to dopadne tak zle, ako to teraz vyzerá.
Je na Slovensku teraz priestor na to, aby politika vedela zneužívať hudbu na propagandu?
,,Náckovia“ to robia aj teraz. Pozri sa na súdom uznaného neonacistu Ondreja Ďuricu. Jeho pesničky už teraz používajú ako nástroj propagandy, aj keď sú katastrofálne.
Okrem toho, že sa venuješ teda politickej kritike a aktivizmu, si vojnový reportér a strávil si dosť času na Ukrajine. Ako je to teraz s hudbou na Ukrajine? Asi sa tam veľmi nekonajú koncerty…
Čudovala by si sa. Nekoná sa ich málo. Západ v podstate žije normálny život, až kým ho zrazu nežije. Je týždeň pokoj, ak neberieme do úvahy sirény, a potom na vedľajšom sídlisku raketa zrovná so zemou celú bytovku. Dejú sa tam hudobné akcie. Každú chvíľu máš cez víkend pred lokálnou školou zhromaždenie, kde si miestni zavolajú nejakú lokálnu amatérsku kapelu, urobia koncert, predávajú tam napríklad pečivo, čo doma urobili a výťažok z toho posielajú na armádu. Kultúra relatívne žije.
Strávil si mnoho času rozhovormi s rôznymi ľuďmi, ktorí sa tam angažujú v bojoch či pomoci. Viem, že v takýchto prípadoch sú tisíckrát dôležitejšie veci ako hudba, ale neprišla niekedy reč na to, či im nejaká hudba pomáha aj v takýchto ťažkých chvíľach?
Ukrajinci radi počúvajú hudbu a majú veľa vlastnej kvalitnej hudby. Takže počúvanie hudby na fronte? Asi hej, ale nebavil som sa s nimi o tom. Ale vždy, keď som šiel s nejakými vojakmi autom, bola tam vypeckovaná muzika a bolo to niečo nové, čo som nepoznal. Povedal by som, že nezanevreli na počúvanie hudby, ale konkrétne to neviem popísať.
Počúva sa tam viac lokálna hudba alebo zahraničná? Na Slovensku sme museli dostať nasilu kvóty na to, aby nám tu hrala slovenská hudba z rádií, čo je kontraproduktívne. Keď som bola napríklad v Srbsku, tam v drvivej väčšine hrala lokálna hudba.
Počúva sa tam veľa lokálnej hudby, veľa aj zahraničnej hudby, ale čo je pre Ukrajincov špecifické, že oni majú radi vlastné cover verzie zahraničných skladieb. Často tam sedíš v kaviarni a počuješ tie svetové hity, ale scoverované lokálnym ukrajinským umelcom alebo umelkyňou.
Od kedy táto vojna vypukla, zachytil si na slovenskej rockovej scéne nejaké iniciatívy na pomoc Ukrajincom?
To ti neviem povedať. Ak nerátame nejaké moje crowdfundingy, tak neviem, či naša scéna niečo spravila. A hlavne, čo je naša slovenská rocková scéna? Väčšina tých mladých kapiel, čo som poznal, už nehrá alebo hrá tak ako my, že viac nehrá ako hrá. Nezdá sa mi, že je teraz na Slovensku veľa kapiel, skôr mám pocit, že to pomaly celé umiera. Aj tie kvóty, čo si spomínala, by boli fajn, ale ktorú mladú slovenskú hudbu pustíš do rádia, aby sme si za tým vedeli stáť? Na čo si spomeniem, to väčšinou nestojí za nič. Čím netvrdím, že nemáme žiadne dobré kapely, len sa to asi ku mne nedostane.
Nemyslíš, že napríklad aj vojna na Ukrajine je situácia, kedy by kapela mala využiť svoj dosah na väčšie množstvo ľudí na pomoc?
To je podobná téma ako očkovanie, hudobníci sa boja dotknúť týchto vecí, hlavne tí, čo majú najväčší dosah. Hlavne tí najdrsnejší z najdrsnejších, slovenská rapová scéna ako Rytmus, Ego a podobne, sa k takýmto veciam nevyjadrujú, čo je úplne zbabelé. Hovorí to o tom, že im ide len o peniaze. Keď si príliš zbabelý na to vyjadriť podporu krajine, kde sú mučené a vraždené deti, znásilňované ženy a deti, tak si prosto iba hlúpy alebo vypočítavý. A keď ľudia, ktorí predávajú desaťtisíce albumov, toto nie sú schopní spraviť, tak sú zbabelí a zo svojho fanúšika robia debila.
Myslíš, že by to bolo inak, keby vypukla vojna aj u nás?
Ťažko povedať. Čo ale viem, je, že tak tretina tejto krajiny by si ochotne pripla ruské nášivky a chodila od domu k domu a robila poriadky. S dezolátsky vyhranenými hudobníkmi by to bolo obdobné. Zrazu by cítili, že majú navrch, tak by sa chceli vyvŕšiť na ostatných. Máme obrovský problém s kolaborantmi, so sympatiami voči Rusku, s tým, že viac ako polovica ľudí nedokáže kriticky myslieť. Mladí ľudia nie sú problém, nie sú takí náchylní veriť konšpiráciám, lebo majú internetovú a mediálnu gramotnosť. Ale generácia „Husákových detí“ je na tom zle. Keby naši rodičia namiesto toho, aby do nás hustili, že čo z nás vyrastie, keď budeme vkuse čumieť do počítača, si radšej za ten počítač sadli a zistili, ako to funguje a ako s tým pracovať, tak by sme nemali 90% týchto problémov, čo máme teraz.
