Dokázali Merged In Abyss využiť monotónnosť vo svoj prospech? (recenzia)

Zdieľať

Lukáš Trón (aka Zeus, aka Nullus, aka Necronymous) toho za svoju zatiaľ krátku kariéru stihol naozaj veľa. Len si to vymenujme: Nabubnoval album znovuzrodeným blackmetalistom Iria, so svojím atmosferickým projektom Holorem vydal dve demá a EP, v rámci akustickej/postrockovej jednohubky Fragments Of Earth vydal dva single, po novom bubnuje aj grindovej tancovačke Constipation a s kolegom Nihilom z Irie sa počas koronakrízy „zabávajú“ so symfoblackovými Sordid Malice.

Na dvadsaťročného chalana celkom bohatá zbierka. Jeho hlavnou bokovkou (nevadí, že je to oxymoron) je však black/deathové inferno MERGED IN ABYSS, ktorému venuje najviac pozornosti a tú našu dnes upriamime na druhý dlhohrajúci počin Attristant.

Rovnako ako pri debute, celé dielo je jeho sólovou prácou s výnimkou úvodnej titulky, kde mu vypomohol kolega z Irie Orfeus. Štart celého albumu je jeden surový a agresívny náklad nie nepodobný raným Satyricon. Jeden riff strieda druhý, do neho to do vás šije Nullusov skvelý hrdelný vokál a keď po sotva dvoch minútach netušíte, kde vám hlava stojí, zrazu to utne. Úvod ako hrom!

Následné zvoľnenie v podobe Pure Nihil, žiaľ, utlmí počiatočné nadšenie. Sekaný motív (ťažko to nazvať riffom) o jednom akorde po chvíli lezie brutálne na nervy, našťastie, skladba ukrýva zhruba v polovici ďalšie o poznanie výživnejšie hudobné nápady.

Merged In Abyss

„Monotónnosť“ je slovo, ktoré zhŕňa vlastne celý Attristant, čo však netreba nutne brať ako výčitku. Taká Emptybia sa vďaka nej ťahá až kamsi k black/doomovým teritóriám a tá atmosféra zmaru, prázdnoty a bezmocnosti mrazí ako ruský záchod a vôbec na to nepotrebuje mnoho prostriedkov. „Len“ tie správne a v správny moment zahrané noty.

Hate je rozdelená na dve časti a kým tá prvá pôsobí ako stratený bonus track (a ako vieme, medzi tie patria neraz najlepšie záseky albumov) na Rom 5:12 od švédskych neznabohov Marduk, druhá akoby vypadla od našincov 0N0. Veľmi znudených a demotivovaných 0N0. Neexistuje riff, ktorý by bol dostatočne silný na to, aby potiahol sám celú skladbu, a tu sa opakuje dookola takmer päť minút.

Ešte menej prívetivo pôsobí nasledujúca inštrumentálka Covenant Of Violence, kde to už ani nie je o riffe, len o striedaní troch-štyroch akordov. Posledná tretina skladbu ako-tak zachraňuje, ale stále nerozumiem tomu, prečo treba mnohokrát slušné nápady takto homeopaticky riediť.

Najlepšia položka sa skrýva pod číslom 8. Black Life je už v podstate čistokrvný post black. Má to melódiu, má to melanchóliu, nepôsobí za každú cenu agresívne a celkovo by bola vynikajúcou bodkou za albumom. Tú však obstaráva dlhočizná Hunt On My Life a navzdory mojim poznámkam o monotónnosti a riedení nápadov to vôbec nie je taká márnosť. Disonancia bola vždy jedným z markantných prvkov black metalu a tu je využívaná veľmi účelne a efektne. Nálady sa striedajú v akurátnych časových rozostupoch a tá štvrťhodina ubehne rýchlejšie, než by človek čakal.

Príjemným prekvapením, ktoré by bolo škoda nespomenúť, je čitateľný zvuk. Drvivej väčšine týchto one-man blackmetalových projektov láme väz práve táto zložka hudby. Nullus sa s ňou však popasoval veľmi dôstojne a užiť si tak môžeme každý tón gitary, reálne existujúcu a počuteľnú basgitaru a vyvážené bicie.

Attristant trpí detskými chorobami, ktoré však nie sú nevyliečiteľné. Jednotvárnosť sa dá odstrániť skrátením opakovania motívov a prepálená stopáž tým, že sa na album dostanú naozaj len najlepšie veci. Nahrávka je silným prísľubom dobudúcna, že s týmto Nullusovým dietkom treba počítať. S ďalším albumom očakávam veľké veci a ako motiváciu prihadzujem bodík naviac.

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Tak to musíme zapiť!

→Klikni a ideme
spolu na pivo←