Lukáš Trón (aka Zeus, aka Nullus, aka Necronymous) toho za svoju zatiaľ krátku kariéru stihol naozaj veľa. Len si to vymenujme: Nabubnoval album znovuzrodeným blackmetalistom Iria, so svojím atmosferickým projektom Holorem vydal dve demá a EP, v rámci akustickej/postrockovej jednohubky Fragments Of Earth vydal dva single, po novom bubnuje aj grindovej tancovačke Constipation a s kolegom Nihilom z Irie sa počas koronakrízy „zabávajú“ so symfoblackovými Sordid Malice.
Na dvadsaťročného chalana celkom bohatá zbierka. Jeho hlavnou bokovkou (nevadí, že je to oxymoron) je však black/deathové inferno MERGED IN ABYSS, ktorému venuje najviac pozornosti a tú našu dnes upriamime na druhý dlhohrajúci počin Attristant.
Rovnako ako pri debute, celé dielo je jeho sólovou prácou s výnimkou úvodnej titulky, kde mu vypomohol kolega z Irie Orfeus. Štart celého albumu je jeden surový a agresívny náklad nie nepodobný raným Satyricon. Jeden riff strieda druhý, do neho to do vás šije Nullusov skvelý hrdelný vokál a keď po sotva dvoch minútach netušíte, kde vám hlava stojí, zrazu to utne. Úvod ako hrom!
Následné zvoľnenie v podobe Pure Nihil, žiaľ, utlmí počiatočné nadšenie. Sekaný motív (ťažko to nazvať riffom) o jednom akorde po chvíli lezie brutálne na nervy, našťastie, skladba ukrýva zhruba v polovici ďalšie o poznanie výživnejšie hudobné nápady.
„Monotónnosť“ je slovo, ktoré zhŕňa vlastne celý Attristant, čo však netreba nutne brať ako výčitku. Taká Emptybia sa vďaka nej ťahá až kamsi k black/doomovým teritóriám a tá atmosféra zmaru, prázdnoty a bezmocnosti mrazí ako ruský záchod a vôbec na to nepotrebuje mnoho prostriedkov. „Len“ tie správne a v správny moment zahrané noty.
Hate je rozdelená na dve časti a kým tá prvá pôsobí ako stratený bonus track (a ako vieme, medzi tie patria neraz najlepšie záseky albumov) na Rom 5:12 od švédskych neznabohov Marduk, druhá akoby vypadla od našincov 0N0. Veľmi znudených a demotivovaných 0N0. Neexistuje riff, ktorý by bol dostatočne silný na to, aby potiahol sám celú skladbu, a tu sa opakuje dookola takmer päť minút.
Ešte menej prívetivo pôsobí nasledujúca inštrumentálka Covenant Of Violence, kde to už ani nie je o riffe, len o striedaní troch-štyroch akordov. Posledná tretina skladbu ako-tak zachraňuje, ale stále nerozumiem tomu, prečo treba mnohokrát slušné nápady takto homeopaticky riediť.
Najlepšia položka sa skrýva pod číslom 8. Black Life je už v podstate čistokrvný post black. Má to melódiu, má to melanchóliu, nepôsobí za každú cenu agresívne a celkovo by bola vynikajúcou bodkou za albumom. Tú však obstaráva dlhočizná Hunt On My Life a navzdory mojim poznámkam o monotónnosti a riedení nápadov to vôbec nie je taká márnosť. Disonancia bola vždy jedným z markantných prvkov black metalu a tu je využívaná veľmi účelne a efektne. Nálady sa striedajú v akurátnych časových rozostupoch a tá štvrťhodina ubehne rýchlejšie, než by človek čakal.
Príjemným prekvapením, ktoré by bolo škoda nespomenúť, je čitateľný zvuk. Drvivej väčšine týchto one-man blackmetalových projektov láme väz práve táto zložka hudby. Nullus sa s ňou však popasoval veľmi dôstojne a užiť si tak môžeme každý tón gitary, reálne existujúcu a počuteľnú basgitaru a vyvážené bicie.
Attristant trpí detskými chorobami, ktoré však nie sú nevyliečiteľné. Jednotvárnosť sa dá odstrániť skrátením opakovania motívov a prepálená stopáž tým, že sa na album dostanú naozaj len najlepšie veci. Nahrávka je silným prísľubom dobudúcna, že s týmto Nullusovým dietkom treba počítať. S ďalším albumom očakávam veľké veci a ako motiváciu prihadzujem bodík naviac.
HODNOTENIE
