Čo dokazuje nové EP The Wandering? (recenzia)

Zdieľať

Takto pred rokom sme priniesli recenziu dlhohrajúceho debutu Zlatodějství z réžie českého jednočlenného projektu THE WANDERING. A teraz nastal čas, aby sme si tento atmosférický postmetalový projekt talentovaného českého umelca Tomáša Procházku pripomenuli. Začiatkom júna tohto roku totiž vypustil do sveta ďalšie EP s názvom Krajina jako stav duše. Nový počin obsahuje dva opusy o celkovej dĺžke takmer pätnásť minút a fanúšikovia post-rocku a post-metalu sa opäť majú na čo tešiť.

Prvá pieseň V nás potopa začína striedaním príjemne melodických pasáží s naliehavými a napätými predelmi. Nechýba ani virtuózna hra na akustickej gitare, ktorá opäť vyvoláva asociácie s vážnou hudbou.

Technicky prepracovaný stred, miestami hraničiac s prog rockom, ktorý zaujme hlavne náročnejšieho poslucháča, sa postupne preklápa do zástupu rockových riffov, ozvláštnených mnohými sólovými vyhrávkami a všadeprítomným chorálom v pozadí. Veľkolepé zvukové šarády napokon vyústia do melodického riffu s mohutným klávesovým pozadím. Záver skladby sa tak nesie vo veľmi uvoľnenej pozitívnej atmosfére, ktorá v poslucháčovi ešte dlho doznieva.

Druhá a rovno aj posledná skladba Labyrint srdce začína o čosi viac zhurta. Molové sláky dodávajú na vážnosti ráznemu gitarovému riffu podporenému hutnými bicími. Téma zadaná prvými sekundami ďalej rytmicky, zvukovo a priestorovo variuje približne prvú tretinu skladby, kde skončí nečakane „veselým“ durovým akordom.

Celé dianie sa prehupsne do komornejšieho zvuku s oveľa hravejšími myšlienkami. Postupne ale opäť vygraduje do napätej atmosféry pod taktovkou neodbytne surovej elektrickej gitary a dvojkopáku. Atmosféra až do samého konca skladby čoraz viac hustne a na niektorých miestach sa dokonca na povrch márne snažia predrať lenivé tóny klavíra. Tu už neprichádza žiadne uvoľnenie. Namiesto toho rázna bodka za vetou a celým albumom. Nečakaný, surovo uťatý koniec trochu prekvapí, ale napriek tomu má tiež svoje čaro.

Niekto by možno povedal – Iba dve skladby. Iba pätnásť minút. Iba inštrumentálky. – Ale nie je to tak. Tieto dve inštrumentálne skladby do seba v pätnástich minútach vtesnali viac emócii ako mnohé dlhohrajúce dvojalbumy. Niekedy je menej viac a Krajina jako stav duše je toho dôkazom. A dovolím si tvrdiť, že živým dôkazom. Pretože z tejto nahrávky je cítiť melancholické srdce aj rockovú dušu.

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Tak to musíme zapiť!

→Klikni a ideme
spolu na pivo←