Po prázdninovej pauze sa vraciame s pravidelnou rubrikou minirecenzií na väčšmi či menej očakávané albumy, ktoré stoja za poslucháčsku pozornosť. V septembri sa sústredíme na päť legiend, ktoré vehementne dávajú najavo, že do starého železa ani zďaleka nepatria. Žatva možno bola tohto roku nečakane skoro, ale tá hudobná sa ešte ani zďaleka neskončila, pretože nech už dáte šancu ktorémukoľvek z recenzovaných albumov, nešliapnete vedľa.
ANTHRAX. Komerčne najmenej úspešná súčasť Veľkej štvorky, ale nepochybne rovnako vplyvná formácia ako zvyšné tri. Trinásty album za 45 rokov existencie nie je práve vizitkou etalónu pilnosti a ešte brutálnejšie vyznieva, že Cursum Perficio vychádza desať rokov po ostatnom, vrelo prijatom For All Kings, ale fanúšikovia sa predsa len dočkali.
Jednu vec si povedzme hneď na úvod: napriek tomu, že Anthrax sú považovaní primárne za thrashovú legendu, bolo by veľkou chybou pristupovať k novinke ako k thrashovému albumu. Scott Ian a spol. nikdy nemuseli chodiť po experiment ďaleko a aktuálna platňa to s absolútnou suverenitou potvrdzuje. Jediná ozajstná rúbanica je klipovka It’s For The Kids a úprimne povedané, ide o jeden z najslabších kusov na albume. Anthrax sú oveľa zábavnejší, keď sa odtrhnú z reťaze a robia si, čo chcú, čo bolo vždy ich hlavnou devízou v porovnaní so žánrovými kolegami.
Dôkazom sú najsilnejšie kusy nachádzajúce sa uprostred stopáže The Edge Of Perfection s až blackmetalovými pasážami (žeby inšpirácia u najnovších Testament?) a nasledujúca nehorázne groovy záležitosť Infectious. Intenzívny náklad ponúkne ešte predposledná Watch It Go, ale inak sa pohybujeme prevažne v strednom tempe. To však nijak neprekáža, pretože Anthrax sa v nich aj vďaka fenomenálnemu výkonu Joeyho Belladonnu za mikrofónom pohybujú s gráciou, akú im aj o generáciu mladšie spolky môžu len závidieť. Platňa s každým vypočutím rastie do netušených výšin a za mňa ide o jedno z najpríjemnejších prekvapení roka.
Rovnako v dobrom šokujú aj švédski miláčikovia EUROPE, ktorí po objektívne kvalitných, no predsa len na pomery kapely výrazne bluesovejších posledných troch albumoch prichádzajú s nahrávkou, ktorú od nich fanúšik očakával po úžasnom, ale podcenenom Prisoners In Paradise. Come This Madness predstavuje Europe v polohe, v ktorej sa muzikanti cítia ako ryby vo vode.
Ide o polohu plnú bombastických refrénov, vyšperkovanej produkcie a neskrývanej lásky k osemdesiatkovej estetike, čo je zjavné najmä zo zvuku klávesov. Tie majú na novinke významnú rolu. Skupina dala zbohom „párplovským“ hammondkám a vracia sa k registríkom, ktoré z Final Countdown spravili nesmrteľnú hymnu a z jej interpretov hviezdy prvej veľkosti.
Štart nahrávky je ako z veľkej knihy. One On One aj The Cult Of Ignorance zjavne neboli vybrané ako single náhodou, pretože patria k tomu najlepšiemu, čo z pera týchto Škandinávcov vyšlo. Príjemným prekvapením je aj hlas Joeyho Tempesta, ktorý rokmi nestratil nič zo sily a len pramálo z rozsahu. Aj na Come This Madness patrí k hlavným ozdobám hudby, ktorá sa vás nesnaží zatlačiť do zeme. Naopak, akoby jej cieľom bolo pozdvihnúť a povzniesť sa nad problémami dneška a darí sa jej to sakramentsky dobre.
Späť na zem sa vraciame so sólovkou heavymetalovej legendy Kaia Hansena, ktorý svoj projekt HANSEN pôvodne zamýšľal iba ako jednorazovú oslavu tridsiatich rokov na scéne. Gamma Ray je však evidentne v stave klinickej smrti, hudbu vhodnú pre tvorbu Helloween už zo seba maestro tlačí evidentne nasilu, takže využiť svoj eponymný projekt pre tvorbu, ktorá mu je aktuálne najbližšia, sa zdá byť jediným logickým riešením.
Kai sa už dávno nepotrebuje nikam naháňať, dokázal prakticky všetko, čo chcel, takže druhú March Of Time alebo Dethrone Tyranny už čakať nemôžete. Štart Born With A Hammer má k power metalu asi najbližšie, Feed The Beast má výborný refrén podporený dvojkopákmi a parádne harmónie a poslucháča jednoznačne nabudí. Hneď nasledujúcou Welcome To Life si však Hansen zbytočne píli konár sám pod sebou. Punkový zvuk, odfláknuté slohy, umelo nalepený refrén v rýchlejšom tempe a reggae v bridgei. Áno, reggae a priblblé citoslovcia ako od Táslera kladú otázku, či sa pri tvorbe albumu Kai Hansen neuvoľnil až príliš.
Blbý dojem prehĺbia nepodarený pokus o Beast In Black s názvom Don’t Care s hnusným tanečným rytmom aj titulná balada s queenovskými viachlasmi, ktoré ale miestami škaredo neladia. Vrchol primitivizmu však nastane s I.D.G.A.F, kde je poslucháčovi trápne aj za protagonistu, ktorý s plnou vážnosťou vykradol riff Fight For Your Right od Beastie Boys a snaží sa znieť drsne deklamujúc text s rýmami I don’t give a fuck/I just wanna rock/You can suck my cock. Toto je človek, ktorý napísal Halloween či Land Of The Free? Jasné, môže si robiť čo chce, ale predsa len by nemusel robiť z fanúšikov debilov.
Česť albumu zachraňujú posledné dve položky. Invaders by sa nestratila na gammarayáckom To The Metal (aj keď medzi najväčšie hity by asi nepatrila) a záverečná Wonderland akoby ani na recenzovaný album nepatrila. Úžasný osemdesiatkový feeling v úvode, brutálny riffový náklad ako od Primal Fear v slohe a v priamej opozícii k nej ľahučký refrén tvoria najpestrejšiu, aj keď zďaleka nie najdlhšiu skladbu, ktorá napokon nemastný-neslaný dojem z celej nahrávky dvíha do mierneho nadpriemeru.
V ňom sa už dlhodobo pohybuje kultová ikona novej vlny britského heavy metalu TYGERS OF PAN TANG. Už takmer polstoročie fungujúca kapela pomáhala formovať začiatky metalu, ale úspech na úrovni Iron Maiden, Judas Priest či Saxon jej nikdy nebol súdený, čo je však vzhľadom na to, čo predvádzali v osemdesiatych rokoch (s výnimkou prvých dvoch albumov), iba málo prekvapivý fakt.
Avšak posledných pätnásť rokov nás táto formácia zásobuje prvotriednym heavymetalovým tovarom (najmä Ritual spred šiestich rokov je lahôdka) a túto skutočnosť nijak vážne nenaruší ani novinka Electrifyed. Tá síce nijak nevybočuje z mantinelov nastavených kapelou v novom tisícročí, ale dlhoročný fanúšik musí oceniť stabilnú formu, ktorou TOPT disponujú.
Zamrzí neškodný zvuk gitár, ktorým chýba pre žáner nevyhnutná ostrosť, a tak to miestami pôsobí až zbytočne hardrockovo. Naopak, poteší spoľahlivo skvelý taliansky spevák Jacopo Meille, ktorý to s touto bandou ťahá už dvadsaťdva rokov. Vynikajúca agresívna titulka disponuje spevavým refrénom, Revenge Is Sweet zas až americky bluesovou atmosférou. Chcelo by to nejaký rýchlejší song na zdynamizovanie celej platne, ale to je len malá výčitka voči inak veľmi slušnému materiálu.
A na pozitívnu nôtu budeme aj končiť pri kresťanských metalistoch STRYPER. Ich ostatný regulérny album When We Were Kings ma svojou ťažkou prdelou a absenciou energie dosť znechutil, takže očakávania od novinky Throne Of Thorns boli nízke. A presne takéto prefackania realitou mám rád.
Stryper totiž znejú ako pokropení živou (alebo svätenou?) vodou. Michael Sweet už síce nemá mlado znejúci hlas, jeho prejav už začína pripomínať Grahama Bonneta, ale stále mu nechýba intenzita a schopnosť našpanovať ho až na prasknutie. No hlavne kapela začala rozmýšľať nad nápadmi a nenahrávala vždy prvé melódie, ktoré im napadli. Tým sa razom aj z pomalých groovy songov stávajú zážitky, pri ktorých miestami vlasy vstávajú dupkom (Here In Your Heart, Hollywood). Stryper však preferujú stredné tempo, ktoré im zároveň aj veľmi pristane.
Taktiež sú to páni v rokoch, ktorí už nemajú dôvod ani potrebu ohurovať. Základom je teda dobrá pesnička a tou je všetkých jedenásť trackov. Na záver si dokonca skupina dovolila aj preradiť na vyšší prevodový stupeň a nerobím si žarty, že v tej chvíli dávajú spomenúť na slávnu Slave To The Grind od Skid Row. Samozrejme, náboženská tematika tvorí gro textov, nikdy to však do poslucháča netlačia nasilu. Kto nechce, nech ich nevníma a užíva si hardrockovú/heavymetalovú krasojazdu, akej je z bardov osemdesiatych rokov schopný už len málokto. Long live Stryper!
