Už po druhý raz sa mi podarilo navštíviť metalovú mekku a opäť to bolo čarovné. Len podstatne iným spôsobom ako minulý rok.
Check-in prebehol v utorok ráno 29. júla, podobne ako vlani, v príjemnej spoločnosti práve prebudených wackenských kravičiek. Počasie vyzeralo sľubne a hneď po rozložení stanov bola naša partia výborne kempovo naladená. To sme ešte nevedeli, že to bude tento festival prvý raz aj naposledy.
Utorok: deň, kedy som objavil (iba) nové
Utorok nebýva spojený s veľmi bohatým a zaujímavým programom a kvôli neustálym prehánkam, ktoré sa počas dňa začali vyskytovať, opadla aj motivácia navštíviť všetky obvyklé pútnické miesta. Vyzbrojení trpezlivosťou a odhodlaním sme však navštívili areál, dedinku, kamenný obchod aj kostolík, pričom našu cestu okrem premenlivého počasia sprevádzalo najväčšie množstvo dúh, aké som počas jedného dňa doposiaľ videl.
Vzali sme to ako dobré znamenie a rozhodli sa navštíviť aj pár koncertov – všetky na pódiách, ku ktorým som sa minulý rok ani len nedostal. LGH Clubstage hostil nemeckých CALL OF CHARON. Metal, možno metalcore so značnými prvkami hardcoreu. Páni z pódia síce posielali obrovskú dávku energie, ale neznesiteľné teplo a dusno ma z klubu po pár piesňach vyhnali.
Šancu som dal teda kapelám, ktoré hrali na vonkajších pódiách priamo v areáli festivalu. Na svojom zozname som mal kapelu ALIEN ROCKING EXPLOSION na pódiu Welcome To The Jungle, ktorá tu mala vystupovať každý večer. Čas som si na nich teda našiel hneď v utorok, ale musel som sa doslova otočiť na päte. Pochované gitary, falošný spev, čudný preafektovaný prejav. Popravde, táto kapela tu podľa mňa nemala čo hľadať ani jeden večer. Presunul som sa teda ešte stále celkom schodným areálom k pódiu Out Of The Cage, kde hrali Godzilla In The Kitchen, ale keďže ani ich inštrumentálne improvizovanie ma veľmi nenadchlo, doprial som si radšej po 1000-kilometrovej ceste zaslúžený spánok.
Streda: deň, ktorý zmenil Wacken na nepoznanie
Prehánky vystriedal dážď. Keď sa viac než 80 000 ľudí premáva hore-dole po mokrých pastvinách, netrvá dlho a brodíte sa jedným nekonečným bahenným bazénom, v ktorom sa niektorí nadšenci neváhali počas nasledujúcich dní aj vykúpať. Ale ani táto skutočnosť nás, samozrejme, nedokázala oddeliť od dobrej metalovej muziky.
30. júl pre mňa otvorila o 12:00 kapela DOGMA. Toto vystúpenie vo mne ale nechalo zmiešané pocity. Speváčke išli oveľa lepšie zvodné tančeky ako spev. Často bola falošná a vysoké party úplne vynechávala. Hudobne tento koncert pôsobil ako nevydarená spleť ghostovských riffov a pokusov o medley slávnych riffov, ktoré dávali zmysel, len kým to mala byť pocta Ozzymu. Keď sa tam začala miešať Pantera, Metallica či Iron Maiden, stratil som niť. Presunul som sa teda na obed, pri ktorom som si vypočul niečo z tvorby vlaňajších dánskych víťazov Wacken Metal Battle, deathmetalových THUS a cestou k veľkému pódiu Faster som stihol na Wastelande aj pár tónov anglických SEVEN SISTERS, značne ovplyvnených NWOBHM.
Wacken 2025 pre mňa ale skutočne začali až talianski WIND ROSE. Powermetaloví trpaslíci pobláznili svojím setom dav a nafukovacie krompáče sa dvíhali do vzduchu v rytmických zásekoch. Ich koncert bol plný energie, dobrej nálady a Diggy Diggy Hole si niektorí pospevovali ešte niekoľko dní.
Jedným z mojich súkromných hudobných objavov sa stali Japonky HANABIE. Pestrofarebné šialenstvo s nádychom mangy schovalo Babymetal do vrecka hneď prvou skladbou. Extrémny metal s občasným závanom melodiky mi naozaj zachutil. A kde inde by ste v moshpite mohli vidieť jednorožca a snehulienku? Podľa mňa nikde (aj keď toho jednorožca som počas festivalu ešte pár krát videl). Yukina je schopná svojím growlom zakopať pod bahno nejedného skúsenejšieho deathmetalistu, ale najsilnejším článkom kapely je bez pochýb bubeníčka Chika.
A pri čom inom sa človek po tejto náloži vydýcha lepšie ako pri vystúpení metalovej divy? TARJA je zárukou kvality. Dáma, ktorá bola kráľovnou symfonického metalu, stále nestarne ani na tele, ani na hlase. Aj tento raz predviedla jeden nádherný koncert plný svojich skladieb. Po polhodine sa k nej navyše pridal niekdajší súputník Marco Hietala, ktorý na hlase očividne nestarne tiež. Na výzore si, pravdaže, mohol možno dať záležať o čosi viac, pretože pri Tarji pôsobil ako náhodný fanúšik vytiahnutý z publika. Ale treba uznať, že sa im spoločne podarilo v publiku vyvolať skladbami Wishmaster, I Wish I Had An Angel a Phantom Of The Opera príjemnú nostalgiu.
Večer som uzavrel vystúpením BEYOND THE BLACK, kde Jennifer Haben ukázala, že veľkolepý symfonický metal už svoju novú kráľovnú dávno má.
Štvrtok: deň, kedy nad bahennou pláňou vyšli lúče nádeje
Keby pršalo aj vo štvrtok 31. júla, možno by sme boli na Wackene ešte teraz. Ktovie. Našťastie sa v tento deň počasie umúdrilo a posledné kaluže ľudia svojimi nohami postupne zapracovali do blata. Ale kvalite presunov to i tak nepomohlo. Prechádzať sa medzi pódiami trvalo trikrát dlhšie než za bežných podmienok. Bolo ako hniesť cesto na nekonečný metalový závin.
Tento deň som začal vystúpením kapely REFORE – českých reprezentantov Wacken Metal Battle. A chalani za dvadsať minút na to určených Wackenu skutočne slušne naložili. Bez zbytočných slovných omáčok do publika pálili jeden riff za druhým a ukázali, že thrash metal je u našich susedov skutočne špičkový. Po nich som dal šancu bieloruským EXTERMINATION DISMEMBERMENT. Slam ako sa patrí. Jednoducho povedané, do všetkého toho bahna táto „krochtačka“ dokonale zapadla a jediné, čo ma na ich vystúpení prekvapilo, bol párik sedemdesiatnikov spokojne si pokyvkávajúcich do rytmu.
Vystúpenie kapely DOPE bolo jedno z tých, na ktoré som sa vo štvrtok tešil najviac. Namiesto nich však na pódium bez vysvetlenia vystúpili VLAD IN TEARS. Koncert to bol síce výborný, ale nadobudol som pocit, že tento rok nebude na Wackene deň, ktorý by bol (odhliadnuc od počasia) bez sklamaní.
V tento deň som ešte stihol výbornú blackmetalovú nálož UMBRA CONSCIENTIA, sympatický francúzsky power metal menom NIGHTMARE a úplne prvé festivalové vystúpenie írskych MIRACLE OF SOUND. A potom prišlo to, na čo všetci čakali. Tri a pol hodiny trvajúce vystúpenie hviezdnych GUNS N‘ ROSES! Areál praskal vo švíkoch. Do priestoru pri veľkých pódiách už dokonca prestali púšťať ľudí a tí museli zostať sledovať vystúpenie spoza priechodov. Ale zmätené pohľady, ktoré si začali prítomní vymieňať už pri úvodnej Welcome To The Jungle, hovorili za všetko. Axl to v stredných polohách celkom zvládal s farbou, ale s dychom ani tam. Človeku až bolo ľúto zvyšku kapely. Niektoré legendy by mali odísť do dôchodku azda skôr, než sa stihnú ľuďom sprotiviť.
Piatok: deň, ktorý začínal aj končil headlinerom
Piatkový deň som začal už o 11:00 vystúpením detskej metalovej kapely HEAVYSAURUS. Vôbec som nevedel, do čoho idem. Areál pred menšími pódiami W:E:T a Headbanger sa naplnil na maximum a pätica v kostýmoch dinosaurov odpálila neuveriteľný koncert. Bezchybné výkony muzikantov, množstvo vtipných vsuviek medzi skladbami, pyrotechnika… Dav tancoval, ochrankári pri zábradlí headbangovali, personál si spieval, fotografi sa smiali. Celkový dojem z tohto vystúpenia bol taký, akoby práve vystupoval headliner. Naozaj príjemné prekvapenie.
Ďalším prijemným prekvapením a objavom boli nemeckí SETYOURSAILS. Suverénna speváčka Jules Mitch si úplne podmanila publikum. A podobne suverénne, prirodzene a neuveriteľne profesionálne pôsobili aj dánski NECKBREAKKER. Chalani vo veku našej kapely Wolnera už majú za sebou turné s kapelou Crypta či vystúpenie na Hellfeste a teraz už aj na Wackene. Určite stoja za pozornosť.
Po týchto objavoch som už išiel až do večera na istotu. Legendárni DROWNING POOL, hneď na to frontman Murderdolls WEDNESDAY 13, KROKUS, oslava tridsiatky Demanufacture s FEAR FACTORY, jeden z posledných koncertov ORANGE GOBLIN. Plno silných hudobných momentov. Hlavne Drowning Pool, Fear Factory a Orange Goblin odpálili nezabudnuteľné koncerty.
Pre väčšinu prišelcov bol najväčším momentom tohto dňa koncert PAPA ROACH. Tí naplnili areál porovnateľne s Guns N‘ Roses a dovolím si tvrdiť, že dav zabavili k podstatne väčšej spokojnosti. Ja som si ale počkal s oveľa väčšou radosťou na koncert, ktorý nasledoval až po nich. Pionieri symfonického black metalu DIMMU BORGIR započali svoju nočnú šou o 22:30. Ako to už u tejto kapely je, Shagrath nebol dvakrát zhovorčivý. Ale to ani nikto nečakal. Kapela dala divákom to, čo chceli. Poriadnu spŕšku muziky. Ich set bol šikovným prierezom ich hudobnou kariérou a k mojej veľkej radosti po rokoch do programu zaradili aj kúsky ako The Serpentine Offering, In Death’s Embrace či Cataclysm Children. Jediná škoda bola, že sample nešli dostatočne nahlas. Melodický spev v Gateways bol pochovaný pod gitarovou stenou a The Serpentine Offering čelil okrem tohto problému aj faktu, že novo nahraný melodický vokál nemal ani zďaleka takú razantnosť ako v origináli.
Sobota: deň, ktorý takmer nebol
Sobota bola opäť upršaná. Neustále informovanie organizátorov, že si pri východe z kempu treba namontovať háky na ťahanie a počkať na wackenské traktory, v nás prebúdzali vnútorný boj. Odísť, kým sa dá a zamávať smutne sobotnému programu či zostať a riskovať kolóny áut čakajúce na odtiahnutie z bahnitých ciest kempu? Viac hláv – viac rozumu a naša výprava skutočne preukázala vrchol mozgového vypätia plánom, ktorý zabezpečil úspešné opustenie kempu aj možnosť zostať na sobotnom programe.
Ten som s veľkým očakávaním začal vystúpením FLOOR JANSEN. Nestáva sa často, aby mal človek možnosť vidieť v priebehu pár dní dve speváčky kapely Nightwish. Musím ale konštatovať, že set, ktorý Floor ponúkla, nebol ani zďaleka taký pútavý ako ten Tarjin. Neviem, čím to bolo, ale skladby Amaranthe, 7 Days To The Wolves a Nemo vyzneli ako od druhotriedneho coverbandu.
Tento deň bol ale už iba lepší a bol som čoraz radšej, že sme zablatený Wacken dobojovali do konca. Jedným z vrcholov celého festivalu bolo pre mňa vystúpenie amerických SEVEN SPIRES. Fenomenálna Adrienne Cowan, ktorú môžete poznať hlavne z kapely Avantasia, si veľmi rýchlo získala publikum. A to jednak svojím neuveriteľným hlasovým registrom a speváckym prejavom a jednak aj milo ostýchavým prejavom medzi skladbami.
A čo ďalej? W.A.S.P. ukázali, že sú v životnej forme, WITHIN TEMPTATION vytiahli dokonalý set vyskladaný prevažne zo starších kúskov a najkrajšie kulisy, aké Wacken videl. Najveľkolepejšiu produkciu ale bez pochýb priniesla GOJIRA. Tá si podmanila Wacken hneď, ako padla plachta. Neuveriteľné veľkolepý koncert bol bodkou a čerešničkou na torte tohtoročného Wackenu. Gojira nikdy nebola väčšia a bratia Duplantierovci z tejto skutočnosti vyťažili všetko – a to v tom najlepšom slova zmysle. Pokorní, ako ich poznáme, ale o poznanie masívnejší. Pri tomto vystúpení sa zabúdalo na falošného Axla aj na bahno, v ktorom po členky stojíte. Pri tomto vystúpení padali okrem kvapiek dažďa aj sánky.
Podmienky na existenciu na Wackene 2025 neboli jednoduché. Chcelo to poriadnu dávku sebazaprenia, trpezlivosti, nervy z ocele a kondičku ešte o čosi lepšiu ako bežne. Ale festival sa za to všetko odvďačil mnohými nezabudnuteľnými koncertami. Wacken mal opäť svoje čaro, tentoraz doplnené o nespočetné odkazy na tvorbu Ozzyho a Black Sabbath.
Je pravda, že po ročníku 2023 mohli byť organizátori na podobnú situáciu pripravení aj lepšie, ale to už ostáva iba konštatovaním. Jediné, čo už teraz môžeme, je uzatvárať tipy, kedy sa vypredá ďalší ročník.
