Je tu druhá časť venovaná albumom, ktoré som si v roku 2024 stihol „iba vypočuť“. Mnohé z nich si ale zaslúžia, aby sa im človek povenoval hlbšie. Aby sa do nich ponoril a podelil sa o to, čo v ňom evokujú. A šestica albumov spomínaná v riadkoch nižšie taká dozaista je.
November bol v roku 2024 naozaj bohatý. Ako prví urobil do tohto mesiaca 11.11. hlboký albumový zárez páni z kapely NECROSANCTUM. Ich debut Total Annihilation si ma našiel, uštval a ulovil. A to v tom najpozitívnejšom slova zmysle. Mnohé slovenské a české kapely svoje nahrávky vôbec nevedia odpromovať. Len sedia a čakajú, čo im padne do lona. Necrosanctum taký nie sú a za to si zaslúžia hneď prvú pochvalu. Info o tomto albume na mňa vyskakovalo takmer na dennej báze aj pred jeho vydaním, aj po ňom. Nakoniec som neodolal.
Pri prvom počúvaní som bol najskôr trochu skeptický. Album na mňa síce pôsobil veľmi kompaktne a zvuku nebolo čo vytknúť, ale nevedel som sa zbaviť pocitu, že sa v tých skladbách nič nedeje. Prvým pútavým momentom bola basa v úvode skladby Desecrator (tá je na albume tretia). Ale potom to prišlo – páni ma zlomili po druhý raz. Stalo sa to pri šiestej Who Has Killed The World.
K povinnému deathmetalovému napätiu a valiacim sa bicím pribudli zaujímavé prvky ako gitary v No Way I Am Praying, ktoré frázovaním kopírovali spev. Úplným vrcholom albumu je ale Masquerade Of Souls s trochu maidenovským riffom. Na konci môžem konštatovať jediné: Total Annihilation si určite zaslúži šancu a viac než jedno vypočutie.
Jedným z albumových vrcholov minulého roku bola nahrávka Whispering Lies zoskupenia OHEN. Ten vyšiel 14. novembra a obsahuje deväť skladieb, ku ktorým prispeli aj zaujímaví hostia Shorty Lago (Ions, Old Tomb) a Mário Turis (April Weeps).
Barborin keytar a Matúšova orchestrácia dodávajú celému konceptu niečo nadpozemské. Najviac si to celé užijete v dvojici navzájom prepojených skladieb March Through The Snow a Wintersky. Prvá je krátkou klavírnou ouvertúrou k veľmi vydarenému záverečnému hudobnému eposu.
Album obsahuje mnoho zaujímavých momentov a toho najlepšieho, čo vie symfonický black metal ponúknuť. Keby som to mal porovnať, tak taká Ra’s al Ghul dokáže poľahky konkurovať najsilnejším kúskom z posledných albumov Dimmu Borgir. Tomuto tvrdeniu sa trochu vymyká skladba Ohen, ktorá je však veľmi príjemným spestrením albumu. Je naspievaná v slovenčine a kompozične načiera skôr do folkmetalových vôd.
Posledným silným pilierom tohto albumu sú vokalisti. Keď v kapele spievajú traja ľudia a štvrtého speváka si pozvú ako hosťa, je to naozaj zážitok. Rôzne spevácke prejavy sa spájajú v pestrý mix farieb dotvárajúcich vydarenú hudobnú mozaiku.
Živo si spomínam na album Make The Reversal (2018), ktorý kapela PEORTH vydala ešte u SMA. Musím sa priznať, že ma veľmi nenadchol. Ale teraz, po siedmich rokoch, bol scenár pri novom albume (De)formation iný. Táto nahrávka vyšla 16. novembra 2024 a veľmi milo ma prekvapila už introm so symbolickým názvom A Prologue To The Everlasting Changes.
Zmeny naozaj nastali. Veľmi ma oslovili predovšetkým texty, ktoré nesú výborné myšlienky – najviac hudobne aj textovo zaujala Destruction Precedes Creation. Desať skladieb (vrátane intra a outra) ale obsahuje mnoho pútavého aj po hudobnej stránke. Príkladom veľmi kvalitného melodického death metalu „švédskeho typu“ je From The Essence. Energická muzika, profi zvuk, zaujímavé nápady (ako napríklad do sterea rozhodené gitary v No Place To Hide). To všetko robí tento album veľmi kvalitným.
RADIATION boli pre mňa vždy zaujímavým zjavom. Ich thrashové riffy snúbiace sa s deathmetalovou agresivitou, špinavým vokálom a heavymetalovými sólami mi vedeli zahrať na tú správnu strunu už pri nahrávkach Plutonium Overdose a The Gift Of Doom. Ale žiarenie tejto kombinácie hudobných prvkov je na novinke Reactor Collapse ešte silnejšie.
Album s vydareným zeleným obalom vyšiel 29. novembra a obsahuje osem skladieb. Všetko, čo som vymenoval, nájde poslucháč už v úvodnej Tales Of The Ancient Ones. Príjemným prekvapením popri celej tej thrashovej agresivite a rýchlosti bola čistá gitara v Open The Gates. Najzaujímavejším kúskom sa ale stala Birth Of The Shadowkind. Má až nečakane „veselý“ úvod. Niečo sa v tej muzike síce za každú cenu snaží držať atmosféru v molových hodnotách, ale pozitívna nálada gitarového riffu sa jednoducho nedá zakryť.
Jedinou vecou, čo mi na albume vyslovene vadí, sú časti, kde bicie počuť sólovo. Hlavne v piesňach Takne By Void a Reactor Collapse. V muzike sa to síce stráca, ale osamote je ich zvuk zvláštne tupý s akýmsi nešťastne zvoleným (či skôr úplne zbytočným) efektom. Našťastie, týchto momentov nie je na albume veľa.
S kapelou MINNOR som sa naposledy stretol pri albume Book Of Shadows (2020) a teraz som musel veľmi aktívne googliť, či vlastne ide o tú istú kapelu, ktorá 12. decembra vydala album Abhuman. A áno, je to tá istá kapela! Čo vyvolalo moje zmätenie? Žánrový posun k modernejšiemu extrémnemu metalu s ešte väčšími presahmi iných subžánrov. Štítok crossover pri žánrových označeniach. Jedno „N“, ktoré pribudlo v mene kapely a grafika obalu, ktorá sa diametrálne líši od tých predošlých.
MINNOR zažil obrovský prerod. A čo je dôležité, prerod správnym smerom. Za všetky skladby spomeniem aspoň tú jedinú v materinčine. Tieseň je totiž príkladom toho, ako môže album vyzerať, keď kapela rytmicky dokonale súznie.
Hudobne sú rýchle a agresívne gitarové riffy v skladbách občasne popretkávané súčasnými elektronickými zvukmi. Hra s rytmom je súčasťou každej piesne a typy vokálov sa v nich šikovne prelínajú. Celý album má výborný zvuk. Pri mixe a masteringu nenechali autori nič na náhodu – všetko je precízne uložené na svojom mieste. A tak by to malo byť.
Metalcoreu som nikdy nejako extra neholdoval, ale album Reborn (2019) od nitrianskych AS THEY RISE si ma veľmi rýchlo získal. Treba ale povedať, že toto je ďalšia z tých kapiel, ktoré prešli značným prerodom. Dnes sú páni oveľa djentovejší, výraznejšie využívajú sample a znejú oveľa profesionálnejšie. Ich tvrdá práca sa 16. decembra zhmotnila na štvorskladbovom EP Echoes.
Posun kapely podčiarkuje hneď úvodná Silhouette s hlbokými djentovými riffmi, naliehavým vokálom, šikovne zasadenými samplami a výborným sólom. Čerešničkou na torte sú zmeny nálad vo vnútri tejto piesne. Má všetko. Priznám sa, že som kvôli nej na chvíľu opomenul zvyšok albumu a musel si ju pustiť ešte raz.
V podobnom duchu sa nesie aj zvyšok EP. Vial je možno ešte o čosi agresívnejšia. Truthocean zas ponúka výraznejšie sample. Práve ony a chorálové vokály z nej napokon urobili môjho favorita.
