Rok 2024 bol nabitý dobrou hudbou a inak tomu nebolo ani na domácej scéne. Ako to už u mňa býva (nemilým) zvykom, opäť som sa akosi popri iných povinnostiach nestihol povenovať všetkému, čo by si moju pozornosť zaslúžilo. Rozhodol som sa teda aspoň tie (pre mňa) najzaujímavejšie počiny zhrnúť do štyroch špeciálnych častí tohto seriálu, pričom dvakrát sa povenujem slovenským albumom a dvakrát českým.
Nu metal stále žije. Aj na Slovensku. A predovšetkým vďaka stálici HEAD2DOWN. Tí 13. februára 2024 vydali už svoju štvrtú štúdiovku s príznačným názvom F.O.U.R. Zdobí ju veľmi pekná grafika, ktorá vzišla z FUXovej hlavy a následne z dielne Braňa Vartovníka. Musím povedať, že sa to nestáva často, ale v tomto prípade daný motív vyniká oveľa krajšie na fyzických nosičoch než vo svojom digitálnom origináli. Čím vás nechcem na nič navádzať, ale takýto pekný nosič by v zbierke chýbať nemal.
Na albume sa dá nájsť jedenásť skladieb a hneď v prvej The Rush ma prekvapil nečakane chytľavý refrén. Z pozitívneho pomykova ma ale rýchlo vytrhli agresívnejšie kúsky ako Lifeline Circus či Counting The Pain. Za všetky by som ešte vyzdvihol tanečnú pogovačku Cheeeers, Tides & Shores so ženským vokálom evokujúcim Guano Apes a hlavne atmosférou veľmi silnú baladickú Untitled Song. Páni aj po štvrtý raz potvrdili svoje kvality, o ktorých už dávno vedia poslucháči nielen doma, ale aj vo svete.
Vo februári vyšiel ešte jeden veľmi zaujímavý počin. Páni z kapely HECATONCHEIR si pre vydanie svojho počinu Nightmare Utopia zvolili magický 29. február a ja aj v tomto prípade jednoducho musím vyzdvihnúť obal z dielne Dávida Glombu. Bez pochýb je to jeden z najkrajších grafických počinov v metale za rok 2024.
Počas siedmich skladieb, ktoré album obsahuje, temnota prenikne všetky zákutia ľudského tela. Disonancie, rezonujúce hlboké naliehavé riffy a akési vnútorné chvenie definujú celú túto nahrávku. Je čarovné, že táto kapela na gitarách len nehrá, ale doslova sa s nimi hrá. Krásne to počuť v nepredvídateľnej Sefirot Of Understanding, ktorá si ma získala najviac hlavne vďaka množstvu rôznych podnetov. Celkovo je ale tento album prehliadkou najrôznejších zvukov a ruchov, čo je na jednej strane pre tento žáner príznačné, no aj tak to robí konkrétnu nahrávku nezabudnuteľnou.
Apríl, konkrétne 2., patril slovenskej doommetalovej formácii SAMSARA a ich albumu Charon’s Lullaby. Pri jeho počúvaní som si uvedomil, že je zvláštne, ako sa človeku rokmi mení vkus. Keď mi v roku 2017 posunul Jurko Haríň ich počin When The Soul Leaves The Body, poslal som ho bez hanby na zrecenzovanie kolegovi. Nevidel som v tej hudbe nič, čoho by som sa uchopil a nechcel som kritizovať niečo, čomu nerozumiem.
Keby Samsara vydala album po roku a uvidím, že titulná skladba trvá takmer 18 minút, asi by som urobil to isté. Od tej doby sa ale veľa zmenilo a to čarovné doomové temno si ma nejakým spôsobom získalo. Spev tu začína okolo štvrtej minúty a vôbec mi to nevadí. Bohatá orchestrácia, príjemne pomalé tempo – jednoducho epika v celej svojej krásne. Hudobne je táto skladba svojou atmosférou až romantická a práca s vokálom dokonale smeruje celý koncept tam, kam treba. Ale tá pravá romantická balada prichádza až v podobe Buried Love a Momries s anjelsky znejúcim ženským vokálom. V jednej zo skladieb absentujú gitary a v oboch bicie – a opäť to vôbec ničomu nevadí. Môžem povedať iba jedno. Som rád, že som na túto kapelu dozrel.
Chlapcov z banskobystrickej thrashovej úderky HROBAR mám v merku už od ich začiatkov. Živo si pamätám, ako ma ich debut Rýchla smrť (2018) prekvapil, šokoval, rozosmial a vyvolal vo mne aj mnoho ďalších zmiešaných pocitov. Páni sa chopili cesty metalovej kapely veľmi svojsky. Ale aj ich osobitý humor a nedbalé, trápno-komediálne vystupovanie na sociálnych sieťach má svoje čaro. Asi aj preto som neváhal a siahol po nečakanom, nejako zvlášť nepromovanom vydaní novinky Mŕtvy ťah, ktorá uzrela svetlo sveta v 21. júla 2024.
Na svojom debute chalani napchali do necelej polhodiny dvadsať skladieb. Toto sa veľmi nezmenilo. Mŕtvy ťah obsahuje len o jednu skladbu menej a trvá tiež len o jednu minútu menej. Ich „smrteľne vážny“ humor ale podľa mňa za tých šesť rokov vyzrel na úplne novú úroveň. Veď kto iný by si dovolil otvoriť novú štúdiovku skladbou Hrobar je najlepšia kapela na svete? Ale zas, prečo byť skromný, keď všetci vedia, že: „Pozdravia, odzdravia, pomôžu aj pobavia, popijú, porobia, poučia aj podporia.“
Provokujú, protestujú, nastavujú zrkadlo a hlavne (ako už sami spomenuli) pobavia. Niektoré texty sú fakt dobré a trefné, niektoré sú… povedzme svojské. Ale Hrobar to všetko povedali tak, ako im huba narástla, na nič sa nehrajú a nedávajú si servítky pred ústa. Nerobia rozdiely – nakydali na každého. A to je najlepšie. Po hudobnej stránke sa mi tento počin zdá ale trochu jednotvárny. To najlepšie zo seba chlapci dostali pravdepodobne v piesňach Príliš dlhý thrash mi spôsobuje bolesť a Priemerný fanúšik Slayeru. S priemernou dĺžkou skladieb 50 sekúnd ale veľa virtuozity čakať netreba.
Z leta preskočíme rovno do jesene. 5. októbra 2024 vydala svoj druhý štúdiový album partička MOTORSCREAM PROJECT. Album dostal príznačný názov Heavy n‘ Roll a presne to na ňom v desiatich skladbách nájdete. Už z úvodnej Hitch Hiker nespútaná energia osemdesiatok priam srší. Hopsavý gitarový riff človeka podvedome núti do headbangu. A takých skladieb sa na albume nájde hneď niekoľko, i keď, priznám sa, že titulná inštrumentálka ma spočiatku veľmi nezaujala. Nástup gitarových arpeggií a sóla ma predsa len presvedčil. Gitarové sóla sú celkovo hlavnými nosnými piliermi takejto muziky a inak tomu nie je ani pri albume Heavy n‘ Roll. Svojho favorita som v tomto ohľade našiel v piesni Roadtrain.
V muzike kapely MOTORSCREAM PROJEKT počuť značné ovplyvnenie heavymetalovými velikánmi. Ale zároveň je cítiť, že presne tak to má byť a tak to autori od začiatku zamýšľali. Tieto riffy totiž nie sú slepým vykrádaním legiend, tieto riffy sú obrovskou oslavou metalovej muziky osemdesiatych rokov.
V októbri ešte na chvíľu zostaneme. Na Halloween, teda 31. októbra 2024, vydala poslednú časť svojej pentalógie najproduktívnejšia slovenská metalová úderka DEMONIC-EYED. A hneď na začiatku treba povedať, že na zvuku „päťky“ je opäť neodškriepiteľný podpis talentovaného Adama Mičinca.
Album otvára singel Nostromo podčiarkujúci štýl, ktorý na slovenskej scéne táto kapela definuje už niekoľko rokov. Zlatým klincom albumu sa pre mňa ale stala pieseň Nájeb ako žiadny iný. Tam je pomer kvality textu a riffov dokonale vyvážený. „Nepoznám lepší pocit, ako keď zvuk reže uši“ – tieto slová majú potenciál stať sa hymnou každého metalistu.
Ďalším obrovským plusom tejto kapely je, že v pohode môže nahrať polku albumu v angličtine a polku v slovenčine a nijako mi to nevadí. Často súdim, ktorý jazyk ide kapele lepšie „do huby“, ale aj tento prvok je u Demonic-Eyed dokonalé vyvážený.
Demonic-Eyed si pripísali na konto ďalší nesmierne vydarený počin. Inkvizíciu z predošlého albumu u mňa síce zatiaľ neprekonali, ale Nájeb ako žiadny iný a Nostromo jej so cťou silne konkurujú.
