RYAN ROXIE: Alice Cooper vždy prekračuje limity, ale nikdy to nie je príliš

Zdieľať

Takmer tri dekády hráva po boku Alicea Coopera, hral aj v Slashovej kapele Slash’s Snakepit či v kapele Gilbyho Clarkea. Gitarista RYAN ROXIE nie je žiadny nováčik, má aj svoje sólové albumy či kapelu Roxie 77 a okrem hviezdenia na pódiu stíha aj množstvo iných aktivít ako podcast alebo rozhlasové moderovanie. Počas vystúpení na seba púta pozornosť nielen gitarovým talentom, ale aj svojím imidžom a charizmou.
Aj to bol dôvod, prečo som sa ho chcela opýtať na spoluprácu s Aliceom Cooperom, ich prvý koncert, nacvičené predstavenia či posledný album Road. Príležitosť prišla priamo v Bratislave pred ich koncertom a Ryan nemal problém porozprávať aj o Nite Strauss, živote na turné, jeho sociálnych sieťach či plagátoch v jeho detskej izbe.

Tvoj prvý koncert s Aliceom Cooperom v Cabo Wabo bol nahraný a vydaný ako živý album A Fistful Of Alice alebo neskôr ako Live At Cabo Wabo ‘96. Pozrieš si to niekedy tak z nostalgie? A vidíš na sebe, či si bol počas vystúpenia vystresovaný alebo neistý?

Bolo to moje prvé vystúpenie, prvýkrát som bol naozaj na pódiu s Aliceom Cooperom. Síce bol na skúškach na nahrávanie dole v Cabo Wabo, ale nikdy nebol na pódiu, chodil okolo, aby videl uhly toho, ako sa to malo natáčať. Takže sme spolu na pódiu až do tej noci nehrali. A mali sme hostí ako Slash, s ktorým som neskôr hral v kapele, Rob Zombie, s ktorým sme sa spriatelili, a Sammy Hagar. Všetci títo vzácni hostia prišli, takže to bol veľký tlak. Ale keď to teraz občas VH1 vysiela ako akúsi klasickú rockovú reedíciu tejto šou, sledujem to a vždy budem mať veľmi pekné spomienky. Pretože ten prvý koncert bolo všetko, čo nám bolo sľúbené. A povedali, pozri, v tomto roku, 1996, urobíš jedno vystúpenie a jedno turné, potom už nie je nič sľúbené. A našťastie, možno to bolo tou šou, možno to bolo tým turné, otvorilo to dvere tomu, aby som s Aliceom odvtedy koncertoval každý rok a nikdy sme nevynechali ani rok.

Pamätáš si tie pocity chvíľu pred vstupom na pódium pred tým koncertom?

Je to jeden z tých bodov vo vašom živote, keď staviate veci do pozície, aby sa zmenili. Všetka tá práca a príprava, ktorú ste vložili do učenia sa piesní, všetky tie roky hrania v kluboch a príprava na tú chvíľu a vystupovanie… Viete, čo máte robiť, ale je len na vás, aby ste vykročili a robili to, čo vás robí výnimočným. A myslel som na to v tej chvíli. Povedal som si, že to môže byť pre mňa moment, ktorý mi zmení život, pretože ma naštartuje na cestu, na ktorej by som mohol byť aj o 30 rokov neskôr. Koľko je to rokov? Od roku 1996. Je to skoro 30 rokov, však? Páni. Takmer po 30 rokoch to stále robím. Takže áno, povedal by som, že som bol nadšený. Vždy som nadšený. Nikdy nie som nervózny, ale vždy vzrušený predtým, ako vystúpim na pódium. A teraz, keď idem na pódium s Aliceom, som vďačnejší, že tam vidím publikum aj po toľkých rokoch. Takže si uvedomujem, aké mám šťastie, že som v tejto pozícii. Ale pri tej prvej šou v Cabo Wabo som si povedal, že sa musím dostať do tej pozície. A myslím, že tá noc bola… Skončilo to ako solídny výkon. Kapela bola v ten večer veľmi dobrá. A nakoniec sme to vydali ako album a video. Len veľmi málo ľudí si môže pozrieť svoje úplne prvé vystúpenie s významným umelcom, ako to dokážeme s týmto albumom Fistful Of Alice.

Keď sme pri rokoch a spomínaní… Debutový album Alice Coopera vyšiel pred 55 rokmi. Pamätáš si, kedy si prvýkrát počul tento album?

Nepamätám si, kedy som prvýkrát počul ten prvý album Alice Coopera, ale môžem ti povedať, že prvýkrát som Alicea Coopera počul, keď som mal 17 rokov a presťahoval som sa do Los Angeles. Snažil som sa ako najlepšie som mohol, aby som bol pracujúci hudobník. A mal som spolubývajúceho Johnnyho Holidaya, ktorý hral v kapele, bol v tom čase hviezdou a bol veľkým fanúšikom Alicea Coopera. Tak ma navnadil na album Welcome To My Nightmare. To bola prvá hudba Alicea, ktorú som kedy počul. Samozrejme, vždy som poznal Schools Out, I’m Eighteen a všetky pôvodné veci, ale ponoril som sa do albumu Welcome To My Nightmare a vďaka tomu som sa stal tiež fanúšikom. A to bolo dávno predtým, ako som ho stretol.

Napadlo ti už vtedy, že by si si s týmto chlapom raz chcel zahrať?

Vedel som, že chcem hrať na veľkých pódiách a chcel som vidieť svet hrajúc hudbu. A vždy hovorím, že som sa chcel stať tými plagátmi na mojej stene. Plagáty na mojej stene boli vtedy kapely ako Mötley Crüe, Cheap Trick. Myslím, že som tam mal dokonca Roda Stewarta. Ale Alice Cooper, tam bolo vždy trochu temnoty. Bol veľmi temný, alternatívny a neviem nájsť lepšie slovo, tak poviem strašidelný. Takže moja mama mi nedovolila dať si jeho plagáty na stenu.

Poznám prípad, kedy mama rozstrihala synovi tričko s Aliceom, pretože sa jej nepáčili jeho oči.

Wow, povedzme si úprimne, vždy je to o očiach a tie oči sú veľmi ikonické. Koľko rock n‘ rollových kapiel je takto rozpoznateľných? Len párom očí. Keď vidíte oči Alice Coopera, či už je to na obale albumu alebo na vstupenke, sú tak rozlíšiteľné a sú také originálne, že je to jediná kapela, o ktorej viem, že jej logo sú len dve oči. Spomenieš si na nejaké iné kapely, kde sú logom len oči? Samozrejme, ak máte okolo loga dve zbrane a ruže, to je už iné. Ale len ľudská súčasť, ako sú oči, je dosť zvláštna. Myslieť si, že hneď viete, kto to je.

Steven Tyler má také ústa. Alebo ústa v logu The Rolling Stones.

Jazyk Micka Jaggera, to logo je tiež veľmi dobre identifikovateľné. Potom sme teda v dobrej spoločnosti.

Nie je obmedzujúce počas šou myslieť nielen na to, čo hráš, ale aj kde stojíš? Aby si nezavadzal nejakému Frankensteinovi a podobne.

Na oboch týchto veciach je niečo dobré aj zlé. Odohral som dosť klubových koncertov, kde nie sú žiadne choreografie alebo určené, kde by ste mali byť. A je tu niečo, čo je na tom zábavné. Takže to môžem robiť s mojou vlastnou kapelou a byť na pódiu na ktoromkoľvek mieste v ktoromkoľvek čase. Ale s Aliceom je to skôr divadlo. Takže musíte byť v určitom čase na určitom mieste, aby vás ten reflektor zasiahol v správnom momente. Ak tam nie ste a chlapci so svetlami sa po vás obzerajú a hľadajú, zničí to ten moment. Takže to berieme ako divadelnú inscenáciu aj ako rockovú šou. A potom v rámci tohto máme veľa prípadov, keď sa ocitneme na opačných stranách javiska. Nehráme s prednahrávkami. Všetky naše vokály a všetky naše gitary sú živé, všetko je živé. Aj náš bubeník dostane len počítanie, aké bude tempo piesne. Takže nám to dáva veľa priestoru na dýchanie pre prípad, že by sa Alice rozhodol začať s veršom skôr alebo nechať hudbu hrať o niečo dlhšie. Takže v tomto zmysle som spokojný. Oveľa radšej budem na určitom mieste v určitom čase, aby ma svetlo reflektorov zasiahlo, ako byť na určitom mieste hudobne, pretože sa musím trafiť na sprievodné nahrávky. Takže mám pocit, že máme oveľa väčšiu hudobnú slobodu ako mnoho iných kapiel dnes. Nekritizujem kapely hrajúce s trackmi, pretože taký je svet, ale som rád, že hrám v klasickej rockovej kapele, ktorá nič z toho nerobí a nikdy nerobila. Jediné, čo máme, sú nahrávky, ako keď Aliceovi odrežú hlavu, zaznie zvuk odseknutia gilotínou.

Popri tom, ako sa šou Alicea Coopera rokmi menila, povedal si si pri nejakom jeho novom nápade, že to je už príliš?

Nikdy. Myslím, že vždy prekračuje limity, ale nikdy to nie je príliš. Je to ako, čo bude ďalej? Čoho môžeme urobiť viac? A myslím si, že sa to snažíme posúvať každý rok, ako sa len dá. Každý rok sa snažíme pridať niečo iné a nové. Napríklad Alice tu je od konca 60., začiatku 70. rokov a nikdy nemal pyrotechniku. Prvýkrát mal skutočné pyro, myslím, keď bol súčasťou rozlúčkového turné Mötley Crüe. Predtým robil všetko so svetlami a efektmi. V posledných rokoch má každý video obrazovky. Len nedávno sme sa dostali do tohto sveta video obrazoviek a otvára to šou, takže sa môžete trochu viac dostať do mysle Alicea Coopera. Ale my sme stále veľmi klasický rock a stará škola, pokiaľ ide o šou. Chceme, aby sa ľudia pozerali na nás, ako hráme na javisku a nie na obrazovky na bočnej strane javiska.

Nita Strauss si dala od vás na chvíľu prestávku a hrala s Demi Lovato. Keď sa vrátila, cítil si to tak, ako keby ani nikdy neodišla, alebo sa niečo zmenilo vo vašej chémii na pódiu?

Foto: Imrich Pluhár

Nie, to šťastie a skvelé na Nite je, že ona, ja a Tommy sme vždy hrali spolu ako jednotka. Takže keď sa vrátila, bolo to tak, že sa nikdy nič nezmenilo. Vždy je dobre pripravená. Svoju úlohu v kapele pozná. Tommy pozná svoju rolu, ja poznám svoju rolu, rovnako ako Chuck a Glenn. Ale musíte pochopiť, že na konci dňa je naším cieľom podporovať Alicea Coopera a tie úžasné piesne, ktoré bol schopný napísať s niekoľkými úžasnými kapelami po celé desaťročia. A máme pocit, že sme zo všetkých najšťastnejšia kapela, pretože môžeme hrať všetky tieto rôzne éry hudby Alicea Coopera a robíme všetko pre to, aby sme ich hrali v duchu, v akom boli nahrané. Pretože máme to šťastie, že máme pôvodného speváka. Máme to šťastie, že máme ten hlas v našej kapele, ktorým je Alice Cooper.

Posledný album Road ste nahrávali naživo. Máš pocit, že to začína byť znovu trend? Pretože ja to vnímam tak, že sa stalo bežným to, že každý člen kapely nahráva svoju časť osobitne a potom sa to len pospája dokopy. Myslíš, že muzikantom potom začína chýbať tá energia pri spoločnom nahrávaní?

Je tu určite energia, ktorú môžete počuť. Možno to nepočujete, ale môžete to cítiť, keď kapela hrá naživo. Cítim to pri počúvaní tohto posledného albumu Road a viem, že máme veľké šťastie, že môžeme nahrávať, že máme prostriedky na nahrávanie albumu spolu v štúdiu a všetko ide naživo namiesto oddelenia a nahrávania vo vašom domácom štúdiu. Za tie roky som nahral dosť albumov samostatne a kedykoľvek je tu príležitosť nahrávať naživo, vždy by som si to vybral, pretože to je miesto, kde môžete cítiť atmosféru hudby. Napríklad v mojej najnovšej skladbe Life Less Ordinary sme za dva dni dokázali spolu vytvoriť túto hudbu a pieseň. Keď sme dokončili základ skladby, počul som to v mixe, že sme to nahrali spolu. Základ skladby je gitara, basa, bicie. A ak máte klávesy, tak hrajte na klávesoch. Ale s Aliceom je to gitara, basgitara a bicie a je to poháňané gitarami. Nahrať tieto piesne naživo s Aliceom spievajúcim počas nahrávania piesne, to je tá najlepšia situácia, akú si môžete priať.

Album má zachytávať život na cestách a turné. Aký je tvoj život na turné?

Veľa ľudí si myslí, že život na ceste je ľahký a potom by veľa ľudí chcelo povedať, aký je ťažký. Myslím, že je to trochu z oboch. Môže to byť veľmi frustrujúce a ťažké mať pocit, že nemáte domov, ale potom je veľmi príjemné cítiť, že každé mesto, do ktorého idete, je novým domovom, pretože máte fanúšikov a priateľov, pred ktorými hrávate už roky. Ale už to chápem, keď žijem s manželkou vo veľmi peknom dome a trochu mi to chýba. Zároveň môže byť cestovanie trochu vyčerpávajúce, ak nechcete žiť so životom v kufri každý deň v inom hoteli. Ale ani raz si nepoviem, že by som radšej nebol na cestách. Vždy by som bol radšej na turné. Má to dobré a zlé časti, ale na konci dňa tie dobré do značnej miery zatienia všetko, čo je na ceste negatívne. Takže väčšinou je to 99% pozitívnych, 1% „v poriadku, vysporiadam sa s tým“. Pretože to musíte pochopiť, že z dňa zostáva 22 hodín okrem dvoch hodín, keď ste na pódiu. Ale tých 22 hodín je postavených okolo tých dvoch hodín na pódiu. Takže sa dostanete do rutiny a táto kapela má naozaj dobrú históriu v rutine. Celá Aliceova kariéra je o tom, že je v rutine. Keď uvidíte našu šou, môžete vidieť, že je to dobre nacvičené, je to dobre namazaný stroj.

Bola som na vašom koncerte v Bratislave v roku 2019. Vďaka tvojej obrovskej charizme som často pozerala práve na teba a nie na Alicea Coopera.

Wow, veľmi pekne ti za to ďakujem. To je istým spôsobom moja práca, v tom 1% alebo 2% času, kedy sa publikum úplne nesústredí na Alicea, aby som ho pobavil mojimi vizuálmi. Ak ľudia prídu na viacero vystúpení, všimnú si šou okolo všetkých nás piatich v kapele. Pretože Tommy má svoju vlastnú šou, aj Glenn. Nita má evidentne vlastnú šou. Chuck má vlastnú šou. A potom mám vlastnú šou ja. Ale hádajte čo? Je to všetko opäť na podporu Alicea Coopera, ktorý je šiestou šou, ktorá je hlavnou šou. Takže ak prídete na viacero vystúpení Alice Coopera, môžete stráviť noc zameraním sa na jedného hudobníka a uvidíte, že má hotové celé vystúpenie.

Mala som pocit, že aj ty sa na mňa tiež často pozeráš, stála som asi v treťom alebo štvrtom rade. Dokážeš si zapamätať fanúšikov, ktorých častejšie vidíš v publiku na koncertoch?

Absolútne. Ľudia hovoria, oh, nepamätáš si ma. Lenže my si pamätáme fanúšikov. Aj preto hovorím, že je to ako vrátiť sa domov, keď hráme opäť v ich meste. A veľakrát máme fanúšikov, ktorí sú kočovníci a chodia na viacero vystúpení. Teraz je tu pred autobusom chlapík, ktorý sa tento rok chystá na 18 vystúpení po celej Európe. Takže ho uvidíme a na konci tohto turné ho budeme veľmi dobre poznať. Ale je naozaj skvelé vidieť známe tváre aj v publiku a zároveň pobaviť nových ľudí. Pretože je pre mňa vždy super, keď od niekoho počujem, že toto je jeho prvá šou Alicea Coopera. Dokonca až do dnešného dňa, z tisícok predstavení, ktoré sme odohrali, to je pre niekoho prvýkrát, čo nás vidí.

Pre mňa to bude druhýkrát.

Potom sa môžeš dnes večer pozerať aj na iných ľudí, ale aj tak sa ťa pokúsim zabaviť.

Všimla som si, že po tomto koncerte si dokonca videl niekoľko mojich príbehov na Instagrame. Na Reddite som našla diskusiu, kde viacero ľudí písalo, že si sledoval ich príbehy alebo na ne dokonca reagoval. Si na Instagrame dosť aktívny. Myslíš, že je to v dnešnej dobe pre muzikanta nevyhnutnosť? Byť na sociálnych sieťach.

Myslím, že je to na jednotlivcovi, či chce. Ja si vyberám zapojiť sa. Chcem byť neprístupný na pódiu. Chcem, aby ľudia ku mne vzhliadli, že: Ó, môj Bože, pozri sa na to, robí to, čo chcem ja. Ale mimo javiska chcem byť chlap, ktorý hovorí, že ľahko môžeš byť tým chlapom alebo dievčaťom, ktoré robí to, čo robím na pódiu. Je len pár vecí, ktoré musíte urobiť. Cvičenie, vytrvalosť a trpezlivosť. O týchto troch P hovorím v mnohých rozhovoroch, ale je pre mňa dôležité, aby si to ľudia uvedomili. Vo svojej kariére som mal veľké šťastie, že som bol v správnom čase na správnom mieste, ale musia pochopiť, že som bol na tisíckach nesprávnych miest v nesprávny čas, aby som získal túto skúsenosť a príležitosť, hrať s Aliceom. A teraz som tu a hovorím ľuďom, že to dokážete aj vy. Hovorím to tomu, koho stretnem, alebo sa mi na Instagrame páčia ich veci, tak ich podporujem. Preto som tu pred koncertmi, po koncertoch, ľuďom pri autobusoch podpisujem veci, rozprávam sa s nimi, odpovedám na otázky. Chcem, aby ste boli v úžase, aby ste si povedali, že ten chlap hrá skvele, ale mimo pódia sa chcem pozerať priamo do očí a byť tiež skutočným človekom. A preto som toľko na sociálnych sieťach. Alice Cooper povedal niečo zábavné, keď ho minule niekto požiadal o fotku. Prišiel: „Nebude ti vadiť, ak sa ťa spýtam, či sa môžeme odfotiť? Nie je to pre teba problém?“ A on sa pozrel priamo do tváre a povedal: „Nie, problém by bol, ak by si sa ma neopýtal.“

To je milé. Vtedy na tom koncerte som si uvedomila, že sa mi podobáš na Izzyho Stradlina z Guns N‘ Roses. Koľko ľudí ti to už povedalo?

Foto: Imrich Pluhár

Vieš, všetci tak trochu vzhliadame k rovnakým obalom albumov. Každý z mojej generácie mal súbor obalov albumov a v tom čase, pred sociálnymi médiami, existovalo len niekoľko publikácií ako časopis Rolling Stone, Cream, Circus alebo Hitparade. Takže ak niekto nejako vyzeral na obale albumu alebo v časopise, tak nás to ovplyvnilo. A my sme vždy milovali, ako vyzeral Keith Richards, Ron Wood, chlapci v The Faces. Aj Hanoi Rocks mali na nás veľký vplyv, čo sa týka imidžu. Ak sa na nich pozriete na ich obaloch, Michael Monroe je jeden z najlepšie vyzerajúcich frontmanov všetkých čias. Andy McCoy vyzeral úžasne. Vždy hovorím, že keby nebolo Hanoi Rocks, možno by nebolo ani Guns N‘ Roses. A ak by tu nebol nejaký imidžový chlap z New York Dolls typu Johnnyho Thundersa, možno by neexistoval chlap typu Ryana Roxyieho, ktorý má rovnaké šatky a pôsobí rovnako. Mladý Joe Perry mal tiež obrovský vplyv. Sakra, Joe Perry dnes vyzerá skvele.

Súhlasím. Po otcovi máš poľské korene a Poľsko je povahou aj geograficky blízko Slovensku. Máš nejaký špeciálny vzťah k tomuto regiónu?

Fanúšikovia tu majú určitú vášeň, ktorá sa líši od iných miest v Európe. Často sa ma pýtajú, kde sú najlepší fanúšikovia? A ja hovorím, že nie je to tak, že fanúšikovia sú najlepší v jednej krajine, pretože sú všetci skvelí. Každý, kto má rád Alicea Coopera a sleduje ho, je pre nás naozaj úžasný. Sme veľmi šťastní a vďační. Ale sú tu určití fanúšikovia, ktorí sú viac zanietení. Ako napríklad škandinávski fanúšikovia sú skutočne zanietení pre piesne a texty a budú to spievať, aj keď to nie je ich jazyk. Ak sa dostanete dole do Španielska a Talianska, je to skôr len skákanie hore a dole, prosto čisté, rovnako ako láska k hlasným gitarám a hudbe. A tu, najmä v týchto krajinách, či je to Poľsko, Česká republika alebo Slovensko, existuje kombinácia oboch. Rozumiete textom a pesničkám, dostanete sa do tých pesničiek, ale máte aj tú skákajúcu energiu. Je to teda skvelá kombinácia, ktorú tu fanúšikovia majú.

Možno preto, že sme v strede.

Máš pravdu, z geografického hľadiska áno. Môže to byť geografická záležitosť. Možno by sme mohli povedať, že títo škandinávski fanúšikovia sú trochu viac intelektuálni. Fanúšikovia z južnej Európy viac hudobne poháňaní a vášnivejší, čo sa týka zvuku, energie a pocitu z hudby. Grécki fanúšikovia tiež. Nemôžem vynechať gréckych fanúšikov, sú šialení. A potom Maďarsko, Česko, Slovensko, to je ako báseň. Majú dobrú kombináciu oboch.

Už 5 rokov máš svoj podcast In The Trenches, kde sa rozprávaš s rôznymi hudobníkmi. Bol v ňom nejaký moment alebo myšlienka, ktorá ti najviac utkvela v pamäti?

Na podcaste In The Trenches pre mňa najviac vyniká to, že sa môžem rozprávať s hudobníkmi, komediantmi, intelektuálmi, hercami, mali sme naozaj veľké spektrum talentov. A vždy vo mne rezonuje, že každý má inšpiratívny príbeh. Ak ste sa dostali do bodu, kedy ste v podcaste, či už ste začínajúci umelec alebo ste OG zo starej školy, každý má príbeh o tom, ako sa dostal tam, kde je v tom konkrétnom okamihu. Keď s nimi robím rozhovory, zaujmú a inšpirujú ma ich príbehy. Spôsob, akým mi to rozprávajú v podcaste, je oveľa viac „na úrovni očí“, pretože vedia, že máme rovnaké zákulisie, hrali sme to isté, jazdili sme v rovnakých tourbusoch, zažili sme tie isté veci pri hraní naživo toľko rokov, takže mám pocit, že je to oveľa rovnocennejší rozhovor. A nezáleží na tom, či je to cesta stand-up komika. K tomu, aby sa stal slávnym, je to rovnako ťažká, náročná a zábavná cesta ako v rock n‘ rolle. A to sa vraciame k tomu cvičeniu, vytrvalosti a trpezlivosti.

Máš svoj System-12 Guitar Method na učenie hry na gitaru. Vieš si predstaviť, že keby si nebol rocková hviezda, tak by si bol učiteľ?

Neviem, čím by som bol, keby som nerobil to, čo som chcel a robím práve teraz, pretože jediné, čo som kedy chcel, bolo vystupovať na pódiu. Ale zároveň milujem inšpirovať ľudí tam, kde môžem – hraním na javisku, kde len vidíte moje vystúpenie a ste inšpirovaní, alebo môžem dať dokopy niečo ako gitarovú metódu System 12, ktorá vám v podstate dáva všetky moje malé tajomstvá. Je o veciach, ktoré by som si želal, aby som sa naučil, keď som sa učil na gitare. Pretože mi trvalo dlho, kým som prišiel na tento systém. Kým som si uvedomil, a znie to naozaj hlúpo, že v hudbe je len 12 nôt. Existuje len sedem hlavných tónov s ich ostrými a plochými tónmi, čo z toho robí 12 tónov hudby. Viem, že existujú poltóny a dostanete sa k alternatívnym typom hudby, ale pre západnú hudbu je to 12 nôt. Všetko na gitare sa točí okolo čísla 12. Trvalo mi večnosť, kým som na to prišiel. Zistil som, že sa ich dá ľahko naučiť. Tajomstvo odomykania tajomstiev som vložil do System-12. Som šťastný, že sa mi to podarilo natočiť tak, že to môžete sledovať z viacerých uhlov, môžete čítať, môžete hrať spolu s tabulatúrou alebo si ich môžete jednoducho pozrieť vo videu ako v štýle YouTube. Nezáleží na tom, akým spôsobom sa to naučíte, mám tam veľa rôznych alternatív, ako sa naučiť hrať na gitare. A po tých 12 lekciách Systému 12 budete mať naozaj dobrý základ pre hru na gitare. Budete vedieť veľa vecí, ktoré môžete urobiť, aby ste sa dostali do fungujúcej kapely, a keď sa naučíte môj systém a všetky základné veci, potom je na vás, aby ste sa dokázali „dostať do zákopov“ a pracovať, a pracovať. A možno zachytíte nejaké šťastné prestávky, aké som mal v priebehu rokov, a budete mojou predkapelou, alebo budem ja vašou predkapelou.

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Páčil sa ti článok?

→Klikni a odmeň
nás pivom←