Deň prvý – Švédske kladivo sninský kameň v upršaný štvrtok nerozdrvilo
Na festival Rock pod kameňom som 27. júna dorazil krátko po šestnástej hodine. Prvý dojem nebol úplne najlepší, pretože cena za autokemping (rovnako ako ceny za služby v ňom) bola dosť premrštená (navyše veľmi nekorešpondovala s cenníkom na webe). Jediným plusom boli asi bezplatné uzamykateľné skrinky na nabíjanie mobilného telefónu. Škoda, že boli iba štyri.
Zároveň s mojím príchodom do Sniny dorazil aj dážď, čo ma tiež nepotešilo. Ale to sú všetko veci, do ktorých organizátor festivalu zasiahnuť nevie, tak som sa nadýchol, navliekol čižmy a pršiplášť a vybral sa preskúmať areál. Ten bol oproti festivalom, ktoré som v minulosti navštívil, dosť členitý, ale rýchlo som si na to zvykol a našiel som v tom nakoniec aj nejednu výhodu. Pri hlavnom pódiu mi chýbal väčší stan, pod ktorý by sa vedeli ľudia ukryť pred dažďom alebo priamym slnkom a stále by videli na pódium. Z tohto hľadiska bol lepšie organizovaný areál „béčka“, no tam bol na tom horšie zvuk.
Od rakúskej kapely SILENZER som si vypočul niekoľko skladieb. Napriek dobrému zvuku ma ich vystúpenie veľmi nenadchlo, ale cover od Papa Roach celkom potešil nejedného poslucháča. Pod pódiom aj napriek jemnému dažďu poskakovalo niekoľko nadšencov, ale lejak, ktorý sa neskôr spustil, vyhnal väčšinu ľudí do úkrytu. Bolo mi ľúto, že kvôli počasiu nestihnem švédskych ELEINE, ale následne som sa dozvedel, že kapela napokon ani nevystúpila, pretože im nedorazili nástroje.
V kempe to žilo povestným festivalovým pokrikom „hovno“, dobrá nálada postupne odohnala aj dážď a tak prišiel čas vrátiť sa do areálu. Stihol som koncert poľských WIND DOWN na ,,béčku”. Veľmi sympatický heavy metal korunoval hlavne spevákov hlas. Kempové „hovno“ tu vystriedalo nadšené divácke „ja pierdolę“, ktoré po každej skladbe úprimne bavilo aj samotnú kapelu.
Prvým z výrazných štvrtkových okamihov bol koncert švédskych NIGHT FLIGHT ORCHESTRA. Výborný zvuk, výborná muzika a výborná šou. Klasický, mierne progresívny hard rock roztancoval väčšinu prítomných. Tu si človek poriadne uvedomil, že keď už pred siedmou vidí na pódiu takúto kapelu, festivalový line-up je fakt nadupaný. A potvrdil to aj PHIL CAMBELL AND THE BASTARD SONS. Ikonický gitarista so svojimi synmi priniesol do Sniny obrovský kus legendárnych Motörhead. Okrem hitov ako Ace Of Spades či Born To Raise Hell zazneli aj covery od The Ramones, Sex Pistols a Davida Bowieho.
Keďže počas Philovho vystúpenia (opäť) spŕchlo, šiel som sa (opäť) prezliecť. Cestou okolo hlavného pódia som sa ale musel pristaviť aspoň na chvíľu na vystúpení rumunských DIRTY SHIRT. Bola to divočina a skutočne nič tento žáner nevystihuje lepšie ako slovné spojenie dirty fucking folkcore, ktoré svietilo na veľkoplošných obrazovkách. Melodickým husliam kontrovali tvrdé breaky a dažďová voda musela v kotli pod pódiom snáď aj prevrieť.
Do areálu som sa vrátil až na headlinerov HAMMERFALL. So švédskymi hviezdami power/heavy sa konečne vyjasnilo a ukázali sa aj hviezdy na nebi. Kapela predviedla svoju obvyklú šou. Joacim v niektorých skladbách s hlasom celkom nevládal, ale zachraňoval to svojou charizmou. Areál bol naplnený do prasknutia, ale spätne musím povedať, že toto vystúpenie určite nebolo vrcholom festivalu. A na jeho prekonanie ani nebolo treba dlho čakať…
Okrajovo spomeniem SHATTERED MIND a ich sympatický metalcore. Na túto kapelu som bol celkom zvedavý, pretože sa v poslednej dobe jej meno na scéne dosť skloňuje. Vystupovaním ma až tak nenadchli, ale musím konštatovať, že im nesmierne sedí angličtina. Nie je veľa slovenských kapiel, o ktorých sa to dá povedať.
Najväčšia štvrtková šou začala až 23:40, kedy na pódium prišli HEĽENINE OČI. V tú chvíľu bolo jedno, či má človek na sebe tričko HammerFall, vestu s nášivkou Nervosa alebo mikinu Sodom. Keď Martin zavelí, skáče a tancuje celý areál. Výborné muzikantské výkony, neuveriteľná zohratosť, nečakané stopky a prirodzená vtipnosť vlastná asi iba tejto kapele. Komu inému by napadlo uviesť skladbu Milan je plavčík úvodnou zvučkou z Baywatchu? A do toho celého vedia nenásilne vložiť vážne témy, svoje názory a postoje a bez servítky skritizovať médiá aj politiku. Každý vie, čo môže čakať od vystúpenia Heľeniných Očí a napriek tomu, že ich človek môže vidieť 2-3-krát do roka, vždy ho prekvapia niečím novým.
Na dorazenie som si vo štvrtok dal ešte brazílske dámy NERVOSA, ale ich vystúpenie vo mne iba utvrdilo pocit, že sa Prika snaží silou-mocou dať svetu najavo, že ona je Nervosa a nikto iný. Fernanda aj Diva Satanica to s mikrofónom vedeli oveľa lepšie a keď som videl, aká výrazná a talentovaná je Helena Kotina, bojím sa, že z kapely onedlho zmizne aj ona.
Deň druhý – to najlepšie na začiatok
Od piatku 28. júna sa Rock pod kameňom zapáčil aj počasiu. Do areálu som dorazil krátko po šestnástej, aby som si pozrel legendárny český TÖRR. Priznám sa, že som ich naživo mal možnosť vidieť prvý raz a vôbec som nebol sklamaný. Žiadna iná kapela nevie podať surovosť tak nedbanlivo a s nadhľadom. Omladina blázniaca sa v kotli síce veľmi neexcelovala v dopĺňaní názvov piesní, ale na Made In Hell sa chytili veľmi pekne. Fascinujúce ale bolo, keď sa kapela preskupila, zmenilo sa za nimi logo a z Törru sa za necelú polhodinku stal ALKEHOL. S názvom kapely sa rozrástlo aj publikum a začala klasická pivná veselica.
Vrcholom „Áčkových“ vystúpení bol v piatok rakúsky KONTRUST. Kroje, Agatine žiarivo červené vlasy a prenikavý hlas a predovšetkým nesmierne tučný zvuk. Publikum sa počas celého koncertu neodbytne dožadovalo hitu Bomba, ale kapela ho neprestajne vyzývala k trpezlivosti a servírovala jednu crossoverovú nálož za druhou. Bomba ale, samozrejme, prišla, no až na samý záver.
Piatok bol dňom, kedy som chce toho vidieť najviac na „béčkovom“ pódiu, a teda som si aj najviac užil organizátorov výborný ťah festivalu bez čakania. Kým sa človek presunul z bodu A (teda od pódia A) do bodu B (teda k pódiu B), už tam na neho čakala pripravená kapela. Samozrejme, to fungovalo aj v opačnom garde. Pódia sa navzájom vôbec nerušili a chodník od jedného k druhému viedol cez „toitoikovú alej“, takže ste mohli vykonať, čo bolo treba cestou z jedného koncertu na druhý a nemuseli ste nikam odbiehať. V teple trochu zapáchajúce migrovanie, ale skutočne veľmi praktické.
Ako prvých som si v piatok na druhom pódiu pozrel prešovských SLIGHT LIE. Tí svoje vystúpenie odpálili piesňou Caroline Wants You Dead z ich novinky From Caroline... With Hate. Z novej dosky zaznelo viacero skladieb, ale kapela ich poprepletala aj svojou staršou tvorbou. Peter to celé odspieval ako z CD-čka a nemám pochýb, že aj zvyšok kapely sa o to snažil, avšak ani druhý deň zvukovo kapelám na „béčku“ neprial, a tak k poslucháčom liezla z reproduktorov miesto bohatých harmónii len guča nekonkrétneho zvuku. Podobne tomu bolo aj pri HEAD2DOWN a DEPRESY, ale obe kapely taktiež zo seba vydali všetko. Head2Down vyprovokovali k moshu pár prítomných už prvými tónmi a Depresy potvrdili svoj titul slovenskej blackmetalovej špičky.
Najväčším sklamaním celého festivalu boli INE KAFE. Skutočne neviem, prečo spevák kapely, ktorej texty a melódie poznajú tisícky Slovákov naprieč rôznymi vekovými kategóriami, považuje za dobrý ťah ľubovoľne meniť melódie slôh a sem-tam aj slová. Čerešničkou na torte boli vokály, ktoré boli príliš falošné aj na punk. Zato TUBLATANKA v poslednej dobe nabrala druhý dych a kvalitou svojich vystúpení sa opäť šplhá čoraz vyššie. Nemalý podiel zásluhy má na tom bubeník Peter Schlosser, ktorého by som sa nebál zaradiť medzi súčasnú bubenícku špičku na Slovensku.
Na úplný záver o jednej v noci vystúpili na pódium BIJOUTERRIER a napriek nedávnym zdravotným problémom a nie veľmi plnému areálu predviedli skvelú šou s poriadnou dávkou humoru.
Deň tretí – Taliansky karneval a Piráti zo Štajerska
V sobotu som si ako prvých pozrel pred treťou ostrieľaných gotikov GLOOM. Opäť kapela, ktorú mám veľmi rád a napriek tomu som ich videl naživo po prvý raz. Výborný konkrétny zvuk dal vyniknúť prepracovaným aranžmánom a melancholickej nálade ich hudby a dva spevy podčiarkli prepracované melódie. Ako bonus Gloom svojim verným fanúšikom ponúkli dve úplne nové skladby, ktoré budú zaradené na ich pripravovaný štúdiový album. Z davu som dokonca začul názor, že v tento deň už možno nič lepšie hudobne nebudeme mať možnosť počuť.
Priestor pod pódiom bol celkom slušne naplnený a musím povedať, že toto bol opäť jeden z veľmi dobrých ťahov. Tým, že program začínal o 14:00 a nie doobeda, už prvé kapely mali zásluhou organizátora pod pódiom celkom slušné množstvo fanúšikov. Taktiež som nadobudol pocit, že metalová komunita na východe je oveľa súdržnejšia ako vo zvyšku republiky. Kapely sa medzi sebou navzájom podporujú, panujú medzi nimi priateľské vzťahy, organizátori festivalov ich opakovane pozývajú vystupovať na svoje podujatia a fanúšikovské základne sú početnejšie. Každé rockové srdce pri tom pohľade musí zaplesať.
Ale dosť bolo sentimentu, pretože nasledovali podstatne tvrdšie koncerty, ako bol ten „gloomácky“. RUST2DUST polovicu setu odohrali sami. Chalanov som naživo videl po veľmi dlhom čase a veľmi ma potešilo, že ich koncertný set stále zahŕňa skladbu Kráľ skazy. V druhej polovici vystúpenia prišla na pódium aj posila v podobe rapera Zverinu. Aj toto spojenie bolo veľmi zaujímavé a ich spoločná šou mala poriadne gule. Myslel som si, že táto nálož zaplní priestor pod pódium ešte viac ako Gloom, ale nestalo sa tak.
Bolo to také pomyslené polovičné ticho pred búrkou menom CATASTROFY. Veď ktorý iný slovenský metalový spevák si dovolí vyzvať ľudí k vytvoreniu wall of death už počas prvej skladby? Kto iný môže kedykoľvek nonšalantne zakrútiť prstom vo vzduchu a vyvolať tým besný circle pit, lietanie penových slížov a nafukovacích lôpt? Boris je len jeden a Catastrofy na Rocku pod kameňom aj bez basáka podali tisícpercentný výkon, pričom plnosťou areálu konkurovali veľkým zahraničným kapelám. To asi hovorí za všetko.
Pokrik „hovno“ sa vrátil na festival so SLOBODNOU EURÓPOU. Nechýbali hity ako Pakáreň, Podvod, Unavení a zničení či Analýza dokázala hovno. Poslucháči si tak mohli konečne užiť kvalitnú punkovú legendu, Whiskyho nonšalantný prejav, Sveťov svojský humor, správne melódie, správne texty a ladiace vokály.
Horúčku sobotňajšej noci rozpútali talianski NANOWAR OF STEEL. Karnevalové kostýmy, šialené rekvizity, ešte šialenejší humor a výborný setlist. Zarytí fanúšikovia kapiel ako Sabaton, Hammerfall, Manowar či Iron Maiden určite neboli nadšení. Oldschool rockeri sa otáčali na päte, už keď videli ako Mr. Baffo so smrteľne vážnym výrazom v tvári napochodoval na pódium v ružovej baletnej sukničke. Tým ale prišli o kostým sovy, nafukovaciu kosatku, ikonický výkrik „Scream for me Slovakia!“, o zmontovanie stolíka IKEA priamo na pódiu a karnevalový vláčik so všetkými členmi kapely pod pódiom. Áno, to všetko sa dá stihnúť za hodinu a tá s kapelou Nanowar Of Steel ubehla neuveriteľne rýchlo.
Sobota bola síce poznačená neprítomnosťou kapely SODOM, ktorá musela svoje vystúpenie odvolať kvôli spevákovej chorobe, ale dovolím si tvrdiť, že tým program až tak neutrpel. Na ich miesto v časovom rozpise sa posunuli rakúski VISIONS OF ATLANTIS a postu hlavného headlinera sa zhostili so cťou. Ich pirátska šou bola vyšperkovaná do posledného detailu. Pirátske kostýmy, sudy po oboch stranách bicích, lebky s prekríženými hnátmi na kopákoch,… A keď som si myslel, že nápoje pre kapelu vo veľkých drevených krígľoch budú vrcholom dokonalosti, vytiahla speváčka námornícky ďalekohľad, ktorým skúmala publikum. Pestrý setlist obsahoval aj skladby z pripravovaného albumu Pirates II – Armada. Festivalové publikum si s touto kapelou vyskúšalo okrem spievania a skákania aj povestné veslovanie a myslím si, že toto vystúpenie bolo skutočným vrcholom sobotného programu.
Pre nás, ktorí sme na festival cestovali niekoľko hodín z rôznych kútov Slovenska a nedisponujeme dostatkom dovolenky, boli nedeľné vystúpenia kapiel Masterplan, Citron, Olympic a Infected Rain už len smutnou fatamorgánou na vzďaľujúcom sa obzore. Celkovo si myslím, že štvordňový festival je tu u nás možno zbytočne veľa. Organizátorom treba ale uznať, že tento rok urobili v Snine pre rockových a metalových fanúšikov malý zázrak. Ukázali Slovensku aj svetu, že keď niečo človek robí aj srdcom, aj rozumom a nie iba veľkými očami, tak sa to dá aj u nás.
Line-up bol výborný a dal priestor okrem českých a slovenských legiend aj mnohým mladým kapelám zo Slovenska, a to aj bez otravných zdieľačiek a lajkovačiek. Nehovoriac o tom, koľko zahraničných mien sa podarilo na festival pritiahnuť, splniť si voči nim záväzky a zároveň s celou organizáciou podľa starej múdrosti vyskakovať len do takej výšky, do akej si to môžu dovoliť. Kiežby boli príkladom pre iné veľké rock/metalové festivaly v našej krajine, ak ešte nejaké niekedy budú.
Ďakujeme Rock pod kameňom, bol to presne taký epický rockový zážitok, aký ste sľubovali.
