Natvrdo s Makom: Ženy, queer ľudia a etniká, are you ready to rock?

Zdieľať

Ooo, bože, to zas bude v komentároch radosti. A pritom by nemuselo. V poslednej dobe vnímam v spoločnosti toľko zbytočných konfliktov, že si pripadám ako v dokumente od Metallicy. Všetci sa len hádajú a čo z toho? St. Anger? Jednou z týchto pálčivých tém je otázka rôznosti – ohľadom rodu, etnicity a sexuality. V tvrdej hudbe je namieste otázka: ,,A koho to zaujíma? HRAJ!!” A čiastočne aj preto si myslím, že rock, punk, metal & spol. by mali byť istou oázou inakosti, pretože ide primárne o hudbu. A pokiaľ “patríš nám”, vitaj na palube. Otázkou ostáva, koľko ľudí si to aj reálne myslí.

Metalový boh je gay. Začnime týmto poznaním, ktorým nesmierne rád dráždim zakomplexovaných ľudí. Rob Halford z Judas Priest je univerzálne uznávaná osoba a jeho sexualita je niečím, čo môžu mnohí fanúšikovia podporovať a mnohí ignorovať. A vzhľadom na to, že rock a metal stoja proti často zakonzervovanému svetu plného nohavíc na puky a falošných úsmevov, nebola o LGBTI+ ľudí na scéne nikdy núdza. David Bowie, Mark Bolan (T-Rex), Paul Masvidal a Sean Reinert (Cynic), Mina Caputo (Life Of Agony) a mnohí ďalší.

Samozrejme, nerobím si ilúzie – xenofóbia a homofóbia sa dejú, ale vždy išlo primárne o hudobný výkon, prípadne o dobrú šou. Ale fanúšikovská základňa rocku, to sú milióny ľudí – vrátane sexuálnych menšín a rôznych kultúr.

Ak sa pozrieme na tvrdú hudbu, vždy išlo skôr o chlapčenský klub, no ženy sa presadzujú tiež, hoci s rôznymi prekážkami. Čisto ženské kapely sú súčasťou scény už desaťročia a nikam neodchádzajú. Môžeme povedať, že elementy sexizmu boli prítomné vždy. Na druhej strane, dá sa čakať niečo iné pri tisíckach pripitých testosterónových rockeroch s pivným mozoľom? Možno aj preto vznikli ženské extrémne metalové kapely ako napríklad Asagraum alebo Castrator, ktoré si rešpekt vydobyjú pokojne aj vašim amputovaným mužstvom.

Laickým pozorovaním sa mi zdá, že množstvo žien rastie, ako aj integrácia iných kultúr (v zmysle tých mimo euro-amerického sveta). Dokonca sa do tvrdej hudby dostávajú veľmi ladne. Napokon, všetko sa dá zmixovať s metalom. Od brazílskych perkusií až po mongolské hrdelné spevy sme počuli už mnoho. A stále platí – nech si odkiaľ si, hlavne HRAJ!

Prednedávnom sa objavila správa, ako deathcoreová kapela Thy Art Is Murder vyhodila svojho speváka potom, ako na sociálnych sieťach viedol transfóbne reči, čo bol údajne znak väčšieho problému a metaforická posledná kvapka. Rozumiem, že táto téma je provokatívna a my, fanúšikovia, nevidíme do vnútorného fungovania kapely. Univerzálne pravidlo (nielen) metalu a rocku však znie – neútočiť na slabších (tzn. napríklad na menšiny), pokiaľ sa náhodou nevolajú Lars Ulrich. Preto bojujeme v našom žánri viac s establishmentom či s organizovaným náboženstvom. Nehovorím, že s rozhodnutím Thy Art Is Murder úplne súhlasím a že sa to občas na niektorých miestach s politickou korektnosťou nepreháňa, ale udierať sa má smerom nahor a CJ McMahon to, podľa všetkého, nedodržiaval.

A práve o udieraní smerom nahor to je. Žijeme v rôznorodých kultúrach rôznorodých ľudí a sú dva spôsoby, ako môžeme držať pokope. Buď budeme potláčať rôznorodosť, alebo budeme hľadať spoločné menovatele, čo nás spájajú. Hudba je jedným z nich a mnoho idiotov si to ani neuvedomuje. Nie je nič vtipnejšie, ako keď homofóbom v rádiu zahrajú Queen či Eltona Johna a oni si len tak pokyvkávajú hlavami. Ale stále lepšie, než sa tváriť, že tvrdá či akákoľvek hudba musí byť iba pre nejakú skupinu obyvateľstva.

Potláčať rôznorodosť rozhodne tvrdej hudbe neprislúcha, no hľadať spoločného menovateľa by sme vedeli. A dovolím si to, čo nás spája, povedať v duchu tradičnej, konzervatívnej, kresťanskej tradície: ,,Nech si kto si, boha jeho, bisťu, HRAJ!!”

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Páčil sa ti článok?

→Klikni a odmeň
nás pivom←