Natvrdo s Makom: Vypnite tie hity!

Zdieľať

Robert Plant, hlas legendárnych Led Zeppelin, prednedávnom na svojom sólovom koncerte zanôtil Stairway To Heaven. A to je asi také prekvapenie, ako keby Marilyn Manson presedlal na kresťanský rock. Plant pieseň nehráva a vrátil sa k nej napriek vyjadreniam, že sa s ňou vokálne ani textovo nestotožňuje. Jediný dôvod, prečo sa “Stairway” objavila na setliste, bola štedrá suma, ktorú nejaký zazobaný filantrop pri tejto príležitosti venoval na charitu. Och, aký ľudomil.

Irónia je to veľká. Aj by sa mohlo zdať, že všetko je zlato, čo sa blyští a aj schody do neba sa dajú kúpiť. V princípe mi nevadí, že si niekto nepriamo spravil z Roberta Planta súkromný jukebox. Nemáte však pocit, že niektoré rockové kapely sú rukojemníkmi svojich vlastných hitov?

Emblematické piesne ako Love Hurts, Sweet Home Alabama, ale aj Smoke On The Water či Another Brick In The Wall už majú za sebou nejaký ten rôčik a stali sa takou stálicou, že možno aj trochu strácajú svoj pôvodný význam. Už sú to “iba hity” – po tisícom vypočutí sa príbeh o požiari v Montreux či Plantova metafyzická úvaha o materiálnom a duchovnom účele života tak trochu strácajú.

To je inak presne fráza, ktorú započujete na rockových či iných rádiách, ale aj na nejakej otáznej rockovej párty. “Iba hity”. V tomto prípade sú hity najstráviteľnejšou výplňou reklám na strešné okná či promo oldies akcie vo Vyšných Otáznikoch fíčuring DJ Ignác. Neviem, odkiaľ sa vzal tento nešvar, ale prečo majú všetci pocit, že ľudia chcú počuť iba hity? Prípadne, ešte s čerešničkou na torte – v podaní veľmi zlej “tribute” kapely, ideálne ešte s prepísanými textami v… No, väčšinou v češtine. Hlavne, aby bola pivná zábava.

Známe piesne sú fajn a ich životnosť je obdivuhodná, ale skôr by som ich videl ako vstupnú bránu do sveta tej-ktorej kapely, než to jediné, na čom záleží. Totižto, hitov menej nebude a napísať nejaký nový je čím ďalej, tým ťažšie. Skúste preraziť v časoch vykorisťovania zo strany Spotify a idiotských tiktokových virálov.

Na notoricky známu klasiku je vždy čas aj príležitosť (a miesto v setliste), ale nie je to stále. Schválne – kedy ste niekde počuli namiesto Smells Like Teen Spirit, ja neviem, All Apologies? Touch Of Evil namiesto Breaking The Law? Made Of Pain namiesto vyberania svetu z bonboniéry… Dobre, tomu sám neverím, ale chápete.

Nedivím sa, že niektoré kapely či interpreti majú svojich notoricky známych šlágrov tak trochu plné zuby. Keď toľko ľudí len tak škrabká po povrchu rockovej hudby, pre staré páky s desiatkami songov sú tieto hity medveďou službou. Preto rešpektujem Planta, že na zopakovanie si Stairway To Heaven potreboval mnohociferný dôvod. Ponorme sa ale do hudby hlbšie. A len pripomínam – neexistuje lepší pocit, ako si ten starý hit znova zabliakať potom, ako ste ho roky nepočuli. Bez reklamy na strešné okná.

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Páčil sa ti článok?

→Klikni a odmeň
nás pivom←