Niektoré kapely si postavia tvorbu na zvuku prvého albumu a úporne sa ho držia ako kliešť, nezriedka až do konca kariéry. Iné sa zase snažia na každej platni posúvať niekam inam, až to v poslucháčovi môže vyvolávať dojem, že skupina márne hľadá svoj vlastný ksicht. Každý môže preferovať niečo iné, no a každému sa môže vyplatiť, ale aj vypomstiť prvý aj druhý prístup. Nájsť medzi dvoma extrémami kompromis môže byť veľmi delikátnou úlohou a umením samým o sebe. Vranovskí thrasheri WOLNERA sa dva roky po vydaní veľmi sľubného debutu Product Of Fear opäť hlásia o slovo s nasledovníkom Building Reality.
Už obal dáva tušiť, že kopírka postupov z prvotiny sa konať nebude. Do fialova ladený, nie úplne jednoznačný výjav so siluetou hlavy s ozubenými kolesami vo vnútri akoby evokoval, že tentokrát sa pôjde na vec s väčšou premýšľavosťou a nie na prvú signálnu (to však nebol úplne prípad ani POF). Čo naznačuje obal, v plnej paráde potvrdí úvodná Can I?. Nervný úvod s rýchlym ride činelom rýchlo vystrieda valivý motív s guľometnými kopákmi s disharmonickým riffom. Keď nastúpi rev vokalistu a basáka Ľuba Luterána, hneď je jasné, že k výraznej zmene došlo aj v tejto zložke. Skutočne intenzívny prejav ako od chovanca ústavu pre duševne chorých, toho najprísnejšie stráženého oddelenia, sa mieša s armádou riffov striedajúcich sa ako na bežiacom páse.
Nasledujúca Overwhelming Knowledge pokračuje v podobnom duchu, veľmi technickým riffom s nečakanými stoptimeami rovnocenne sekundujú bicie Lukáša Husivargu, ktorý miestami kradne celú šou pre seba. Až koniec skladby prinesie mierne vydýchnutie v podobe krátkej, asi tridsaťsekundovej priamočiarejšej sekcie, ktorá zároveň aj naznačí problém veľkej časti nahrávky.
Keď sa aj tretia Reminiscent okolo poslucháča preplazí v pomalom tempe (tu naviac umocnenom aj vybrnkávanými akustickými pasážami), človek si hovorí, že nejaká rúbanica na prečistenie vzduchu by nezaškodila. Tá však akosi nie a nie prísť. Naopak, s titulkou, hoci podstatne energickejšou a divokejšou než ostatné songy, sa ponárame hlbšie do pandemónia síce brilantne zahraných, ale nemelodických a zložitých kompozícií bez výraznejšieho záchytného bodu, poriadneho refrénu alebo aspoň milosrdnej pasáže s jednoduchým punkovým „tuka-truka“ rytmom. Akoby chalani rezignovali na pesničkovosť a snažili sa poslucháčovi na ploche tridsiatich siedmich minút napchať do uší toľko motívov, koľko sa do neho vojde. Všetkého veľa však škodí. Riffov, pomalých temp aj väčšiu dynamiku postrádajúceho vokálneho prejavu nevynímajúc.
V druhej polovici albumu naviac Wolnera doprajú už tak brutálnou porciou technickosti rozžutému poslucháčovi ďalší balvan na tlačenie do kopca – valčíkový rytmus. Vulnerable, …left Unspoken aj prvá polovica záverečného šesťapolminútového opusu Frustration sa aj kvôli nemu nekonečne vlečú a vy máte dojem, že počúvate akýsi podivný mix thrashu a doom metalu, ktorý nie a nie dvihnúť sa z rite. Záver poslednej menovanej však od polovice naberie gule a KONEČNE sa dočkáme aj svižnejších rytmov, ale to je po vyše polhodine takmer bez výnimky pomalého materiálu už zúfalo neskoro.
Na jednej strane rozumiem, že Wolnera nechcú ostať prešľapovať na mieste a snažia sa posunúť svoj výraz tam, kam debut iba naťahoval ruky, na druhej strane mi príde nezmyselné ísť s tým do takéhoto extrému. Nechcem končiť príliš negativisticky, chalani skrátka skúsili a nie úplne vyšlo. Niekto si v tomto chaose možno predsa len dokáže vystavať vlastnú realitu, v mojich ušiach však debut ostal neprekonaný. Som na vážkach medzi šesť a sedem, ale ten bublajúci a neodškriepiteľný potenciál, ktorý, pevne verím, definitívne vybuchne na treťom albume, ma presviedča prikloniť sa k vyššiemu hodnoteniu.
HODNOTENIE
