Česká kapela WISHMASTERS prešla od roku 2007 celkom dlhú cestu. Mali na konte dva dlhohrajúce albumy celkom kvalitného symfonického power metalu, ale stále ich čosi brzdilo. Akoby sa mnoho fanúšikov nevedelo preniesť cez to, že sa kapela dala na cestu vlastnej tvorby. Akoby sa kapela nemohla zbaviť nálepky nightwishovského cover bandu. Bolo to prekliatie a veľká škoda. Neviem, či práve toto bol jeden z dôvodov, alebo tu boli aj iné pohnútky, no celkom milo ma prekvapilo, keď tento rok kapela prišla s informáciou, že si mení meno.
Z Wishmasters sa stali EMREI’S. Názov odkazujúci na ich vlastnú pieseň City Of Emrei je nápad veľmi pekný a veľmi sa mi páči aj to, ako sa W z pôvodného loga zmenilo na M v tom novom. Ale keď už zmeniť názov a začať skoro odznova, prečo takýto krkolomný, preboha? Naozaj si pri písaní musím dávať sakramentský pozor, či tie písmenká poukladám správne. Ale nad tým už je asi škoda polemizovať, tak poďme k muzike.
EMREI’S zobrali svoj nový začiatok naozaj vážne a preto je ich prvá štúdiová doska vlastne ich prvou štúdiovou doskou. Aby som to dal na pravú mieru – ako prvý album vydala kapela novú verziu ich debutu Beatrice. Nezávisle, koncom septembra 2024, pod názvom Beatrice Reborn, dala skladbám kapela nový (podstatne krajší) obal aj nový (tiež podstatne krajší) zvuk. Niečo pomenila, niečo zachovala. Zoznam skladieb je oproti prvotnému dielu značne poprehadzovaný. Dve skladby sa druhý raz už ani nenadýchli (The Truth a The Dream), a tak sa zastavíme pri konečnom čísle jedenásť (samozrejme, vrátane intra). Zmien je toľko, že by sme sa na album asi radšej mali pozerať ako na debut Emrei’s – teda bez porovnávania s debutom Wishmasters.
Krásna orchestrácia, hlas speváčky výrazne vpredu, hra so stereom, ale… Ten zvuk gitary nie je to, čo by si skladba Last Breath zaslúžila. Vôbec netlačí do sedadla, iba tak jemne škrabká a provokuje. Je to trochu škoda. Hlavne preto, že je to problém celého albumu – alebo len mojich rozmaznaných uší? Po kompozičnej stránke ale skladbe naozaj nie je čo vytknúť. Je to taká povinná symfonická jazda podobne ako Voice Of Conscience.
Nasledujúca Broken Heart je zas povinnou jazdou power metalu. Poľahky by mohla konkurovať novším skladbám Rhapsody (ktoréhokoľvek z tých dvoch, troch či koľko ich momentálne je) či Twilight Force. Výborné zvuky, chytľavá melodika. Viem, že som povedal, že nebudem porovnávať, ale… Vlastne ani nebudem, pretože tá orchestrácia je s pôvodnou verziou neporovnateľná. A podobne aj hlas Shirley. V baladickej Shadows je taký podmanivý, že som na prvý raz prepočul aj ten nesympatický zvuk bicích. V iných piesňach, našťastie, bicie nakladajú, ako sa patrí a dokonca mám pocit, že aj tie sú oproti spomínaným gitarám v popredí. Najvýraznejšie je to asi v refrénoch – napríklad v Sanctuary, ktorá má, mimochodom, skvelý klávesový úvod.
Najväčším prekvapením albumu je asi skladba Suspicion. Írsky folkový nádych a mužský melodický vokál ju trochu vytláčajú z celkového konceptu. Hodila by sa mi skôr na niektorú radovku kapiel ako Falconer alebo Elvenking, no na druhej strane je celkom príjemným oživením a rád sa k nej vraciam.
Opakovanie je matka múdrosti, tak pre zhrnutie len ešte raz poviem, že by som na albume Beatrice Reborn síce uvítal tučnejšie a šťavnatejšie gitarové zvuky, ale inak je to určite jeden z najlepších albumov vo svojom žánri, aké za posledné roky v Česku a na Slovensku vyšli. Pravdepodobne u mňa prekonal aj dlho kraľujúcu nahrávku Smog Of Tomorrow od Symfobie. A viete kvôli čomu hlavne? Áno – kvôli orchestrácii.
HODNOTENIE
