Je prehnané označiť sólovku Marka Hietalu za silný album? (recenzia)

Zdieľať

Jediný človek, ktorý sa môže v Nightwish postaviť za mikrofón bez toho, aby na neho aspoň niektorí fanúšikovia kydali, je bez pochýb MARKO HIETALA. Sympatický a večne dobre naladený basgitarista je plnohodnotným spevákom fínskeho kolosu už od jeho debutu v kapele na albume Century Child.

Navyše v nejednom prípade vyrukoval s výbornými hudobnými nápadmi, ktoré to dotiahli až na finálny produkt (časti Beauty And The Beast, Romanticide či fenomenálne akustické kúsky The Islander a The Crow, The Owl And The Dove). Ak si pripočítame jeho aktivitu v kedysi domovskej formácii Tarot, je celkom podivuhodné, že so sólovým albumom prichádza tento päťdesiatnik až teraz.

Na druhej strane, stačí jedno vypočutie Mustan Sydämen Rovio, respektíve Pyre Of The Black Heart na to, aby bolo človeku jasné, prečo. Ide totiž o silnú kolekciu piesní, ktoré nepripomínajú nič, na čom sa kedy Marko podieľal, ak nerátame už spomenuté balady z „Anettiných“ albumov Nightwish. Nečakajte bombastickosť jeho chlebodarcu ani surovosť Tarot, toto je najosobnejšia hudobná spoveď, aká len môže byť a skutočná definícia výrazu „sólový album“.

Už úvodná Kiviä (Stones) nie je úplne bežný otvárak rockovej platne. Akustický úvod vystrieda refrén v relatívne pomalom, majestátnom tempe, ktorý by sa hodil skôr k záverečným titulkom nejakej marvelovky, no funguje náramne dobre. Zrýchlenie neprichádza ani so singlovkou Isäni Ääni (The Voice Of My Father), naopak, ponoríme sa ešte hlbšie do Markovej duše. Totálny minimalizmus môže na prvý dojem skôr odradiť. Nedajte naň. Ide o jeden z vrcholov albumu a tá gitarová vyhrávka v ľahúčkom refréne má silu uragánu.

Jediná skladba, o ktorej sa s čistým svedomím dá napísať, že je rýchla, je  Juoksen Rautateitä (Runner Of The Railways), kde sa Markovi úplne excelentným spôsobom podarilo skĺbiť divokosť Korpiklaani s eleganciou Deep Purple.

Všeobecne však možno o debute tohto Fína hovoriť ako o pomaly plynúcej nahrávke, kde má každý tón svoje starostlivo zvolené miesto a každý odtienok Markovho hlasu vyjadruje presne tú emóciu, ktorú v danej chvíli maestro vyjadriť chcel. Slovo intimita tu v drvivej väčšine stopáže naberá úplne nový rozmer a ja sa jej ani po desiatkach vypočutí stále neviem nabažiť.

Grand finále v podobe akustickej Totuus Vapauttaa (Truth Shall Set You Free) svojou atmosférou konca, lúčenia a definitívnosti trochu pripomína islandských náladotvorcov Árstíðir. Všetky tie zbory, sláčikové nástroje a naliehavá gitara z nej robia asi najlepšiu pieseň albumu a po jej konci máte pocit, že ste práve boli svedkami toho najveľkolepejšieho predstavenia na Zemi (podobnosť s názvom jednej dlhočiznej skladby od Nightwish čisto náhodná) – otvorenia si duše.

Ešte krátko o dvojjazyčnosti Hietalovej prvotiny. Samozrejme, pre širšie publikum je vhodnejší jej anglicky spievaný variant, štedro spromovaný Nuclear Blastom. Verte však, že ak dáte šancu pôvodnej fínskej verzii, doprajete si podstatne plnší zážitok. Na tom severskom jazyku je niečo neuveriteľne príťažlivé a tak, ako dokáže znásobiť zábavnosť skladby, exponenciálne s ním rastie aj tajuplnosť, melanchólia a krehkosť.

Jeden z najsilnejších albumov, s akými som kedy mal česť. Nie, nepreháňam.

HODNOTENIE

Komentujte

PÁČIL SA TI ČLÁNOK?

Podpor nás na Patreone, aby sme ti mohli prinášať stále viac kvalitného čítania.
A dostaneš za to aj odmenu!

→Klikni sem←