Funguje Night ako teleport do hardrockových sedemdesiatok? (recenzia)

Zdieľať

Čas od času je super si len tak pre radosť objavovať novú hudbu mimo zabehnuté rámce. Veľmi dobrým zdrojom inšpirácie môže byť pre fanúšikov heavy metalu, ale aj hard rocku či power metalu Youtube kanál NWOTHM Full Albums. Práve tam som objavil album High Tides – Distant Skies od hardrockovej kapely NIGHT. A bola to láska na prvý pohľad.

Partia bradatých švédskych tridsiatnikov kašle na všetky trendy v metale a rocku a hrá tak klasický rock, že by si to slovné spojenie mohli dať vytetovať na čelo. Svoju kariéru začínali ako klasickí heavymetalisti a ich hlavnou inšpiráciou im boli legendárni Briti Saxon. Kapely sa ale vyvíjajú. Ako bolo už naznačené metaforou s tetovaním, najnovší album sa naplno vzhliadol siedmej dekáde a v odkaze protoheavymetalových kapiel ako Blue Öyster Cult a Thin Lizzy s ľahkou prímesou Dire Straits.

Úvodný hardrockový kus Shadow Gold nakopáva album vo veľkom štýle s chytľavou gitarovou melódiou, pohodičkovým vokálom a pobublávajúcou basou. Tak nejako by mohli znieť Blue Öyster Cult, keby ich uniesli zo sedemdesiatych rokov do prítomnosti a prinútili nahrať album, lebo inak ich nevrátia do ich doby. Trojka Crimson Past zase skladá poctu zvuku gitary Marka Knopflera a vinie sa na uvoľnenej nostalgickej atmosfére spomienok na mladosť a pochabosť.  

Night sa ukazujú ako veľmi zruční hudobníci s talentom vteliť sa do rôznych hardrockových polôh. Štvrtá Galling In The Black síce preladí na viac metalovú strunu, ale na druhú stranu ju vydarene spestrujú neočakávané akustické pasáže. Švédi hneď v nasledujúcom hitíku Running Away ukazujú, že im nerobí problém ani osemdesiatkový rock. Za epickým dúhovým dobrodružstvom v ďalekých krajinách sa môžete aspoň v mysli vyplaviť v majestátnej Here On My Own. O podobný prienik medzi metalom, hard rockom a popom sa pokúšali aj ďalší mladí metloši z Enforcer na albume Zenith (2019), ale Night sú v retro polohe omnoho autentickejší.  

Pri ďalšom výraznom hardrockovom kúsku Lost In Dream s chytľavým refrénom sa poslucháč môže s radosťou topiť v gitarových melódiách a sólach, ktoré si ctia v tom najlepšom tradíciu Thin Lizzy. Ale aj na metalovú minulosť dôjde. ,,Saxonovina“ Give Me To The Night tesne pred koncom albumu vybudí poslucháčovu pozornosť. Gitary režú, spevák pridá na intenzite, radosť počúvať. A už tu máme záverečnú bodku v podobe strhujúcej Under The Moon Sky. To je hit jak prasa, ktorý znie trocha ako z dielne Night Flight Orchestra. Tanečný disco rytmus podporený klávesmi poháňa dopredu vo švungu hrajúcu kapelu, ktorá zo seba vytlačí najlepší refrén, melódie a ešte pieseň vynikajúco vygraduje. Pustite si ju nahlas, zatvorte oči, zatrsajte si ňu a pochopíte, čo som myslel.  

Nehľadajte veľmi originalitu, ale skôr vydarenú poctu dobe vlasatých rockerov v blyšťavých oblečkoch. Jeden z najlepších albumov minulého roka, o ktorom sa po hriechu málo píše a hovorí.  

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Tak to musíme zapiť!

→Klikni a ideme
spolu na pivo←