Čím potešili metaloví černokňažníci Sorcerer fanúšikov epického doomu? (recenzia)

Zdieľať

Minulý rok sme oslavovali päťdesiate výročie od vydania štýlotvorného debutu Black Sabbath. Švédski SORCERER patria do širokého šíku metalových kapiel, ktoré svojsky rozvíjajú odkaz birminghamskej heavymetalovej legendy. Epický doommetalisti zo severu naštartovali svoju kariéru ešte koncom osemdesiatych rokov, keď sa na scéne prezentovali dvomi demami. Kapela síce upadla v druhej polovici deväťdesiatych rokov do spánku, ale v roku 2010 sa prebrala a v pravidelných intervaloch oblažuje fanúšikov náložami epického doomu. Ako znie tretí pocomebackový album Lamenting Of The Innocent?

Po prvom vypočutí sa mi hlavou preháňala jedna mimoriadne silná (a pozitívna) asociácia – Black Sabbath s Tonym Martinom. Valivé doomové riffy v stredných až pomalých tempách dominujú piesňam, ktoré nezriedka trvajú viac ako osem minút. Aby tých podobností nebolo málo, spevák Anders Engberg znie, akoby z vajca vypadol málo docenenému spevákovi Black Sabbath.

Sorcerer však nie sú kopírkou Sabbatov, na to kapelu tvoria príliš dobrí hudobníci ako napríklad Johnny Hagel (Tiamat) či Kristian Niemann (ex-Therion). K základnému epickému doomovému cestu primiešavajú kúsky neoklasického metalu či klasického hard rocku, vďaka čomu muzika švédskych melancholikov pôsobí o poznanie melodickejšie než u niektorých funerálnejšie ladených kolegov. Kapela naplno využíva potenciál dvoch sólových gitaristov, ktorí vypĺňajú doomový skelet množstvom sóličiek šťavnatých ako dobre prepečený steak. Nový album skupina tematicky zaodela do inkvizičného hávu, ktorý padne ako uliaty k temnej, atmosférickej a zľahka blasfemickej hudbe Sorcerer.

Album štartuje atmosférické intro Persecution, ktoré plynule prejde do najsvižnejšieho heavymetalového kúsku poháňaného sabbatovskými riffmi The Hammer Of Witches. Titulná Lamenting Of The Innocent sa so svojimi deviatimi minútami čistej doomovej epiky týči nad krajinou ako starodávny pohanský monolit. Stačí zatvoriť oči a nechať sa unášať mágiou hudby do čias temného stredoveku.

Presvedčivo pôsobí aj melancholická skladba s melancholickým názvom Where Spirits Die, ktorú na záver vyšperkujú nádherné gitarové harmónie dua Niemann/Hallgren. Mierne paradoxne vrcholom Lamenting Of The Innocent nie je niektorý z dlhokánskych doomových kúskov, ale precítená poloakustická balada Deliverence, v ktorej hosťuje spevák Johan Langqvist (Candlemass) a čelista Svante Henryson. Skvost, ktorý spoľahlivo dojme aj najtemnejšieho metalistu.

Záver albumu už neprinesie väčšie prekvapenia, dominujú mu epické doomové piesne ako posledná Path To Perdition s atmosférickým introm, duelmi gitár, zlovestnými riffmi a dramatickým spevom. Za jediné mínus albumu môžeme považovať len dĺžku a podobnú štruktúru piesní v závere. Novinka Sorcerer vyžaduje pozorného poslucháča, ktorému po opakovaných počutiach vyjaví krásy zdanlivo splývajúcich piesní.

Lamenting Of The Innocent sa skvelo hodí ako soundtrack k sychravému jesennému či zimnému večeru s pohárom kvalitného pitia. Nájdete na ňom silné epické doomové piesne s dramatickými refrénmi a virtuóznymi sólami v duchu najlepšej tradície Black Sabbath s Tonym Martinom a Candlemass.

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Tak to musíme zapiť!

→Klikni a ideme
spolu na pivo←