Čím potešia milovníkov hard rocku Dead Lord? (recenzia)

Zdieľať

Švédsko je liaheň hudobných talentov. Stačí si spomenúť na také kapely ako ARCH ENEMY, BATHORY, SOILWORK, IN FLAMES, GHOST, YNGWIE MALMSTEEN, EUROPE, AMON AMARTH, OPETH či HAMMERFALL. Ale miestna scéna je omnoho pestrejšia. Množstvo kapiel ako ENFORCER, BEARDFISH, HORISONT, GRAVEYARD či NIGHT nabehlo na retro heavymetalovú, progovú či hardrockovú vlnu. A práve na odkaz sedemdesiatkového hard rocku prisahali svoju vernosť členovia DEAD LORD, ktorí v septembri 2020 vydali svoj tretí album Surrender.

Stále relatívne mladá kapela vedená Hakimom Krimom (basa, spev, gitara) sa vzhliadla v odkaze írskej legendy Thin Lizzy. To platilo aj pre predchádzajúcu tvorbu. Ale na aktuálnom počine som chvíľami neveril, ako veľmi dobre sa Dead Lord dokázali vcítiť do ducha tvorby Phila Lynotta bez nutnosti kopírovať.

Surrender štartuje odpočítaním rytmu Distance Over Time, ktorú poháňajú zdvojené kytarové melódie, vlniace sa sólové trilky, duniaca basa a Krimov lynottovský vokál. Ak milujete Thiny Lizzy z obdobia Jailbreak, tak si len slastne uchrochtnete. Dvojka Letter From Allen St. pokračuje v krasojazde. Zo spevákovho hlasu cítiť lynottovskú nostalgiu. Pieseň je taktiež chytľavá ako remeň a pohojdáva sa v neodolateľnom sedemdesiatkovom rytme.

Rocková jazda pokračuje. Hutnými riffmi poháňaná Authority nadväzuje na tradíciu rebelských piesní Thin Lizzy oslavujúcich právo človeka byť sám sebou bez ohľadu na názor väčšiny. Prichádza ďalšia hitovica. Hardrockovinu Evil Always Wins nevybrala kapela ako singel náhodou. Temný text sprevádza skvostná zdvojená gitarová melódia a patrí k najlepším kúskom na doske. 

Stále sa vlníme na melancholickej vlnke. Tak ako aj Lynott vedel popri rockových jazdách skladať posmutnelé dumky ako Wild One, aj Dead Lord servírujú v podobnom duchu Messin‘ Up. Atmosférická Dark End Of The Rainbow si zase fičí na výraznej base a svojím pomalším tempom ponúka priestor na krátke vydýchnutie. Hardrockový motor Dead Lord sa po pauzičke rozbehne znova naplno. Natlakovaná Bridges sa preženie sluchovodmi ako športiak po diaľnici. Bohužiaľ, ide skôr o priemernejšiu pieseň, ktorá veľmi nezaujme.

Na vyššie otáčky zase preraďujeme s ďalšou pulzujúcou „thinlizzovinou“ The Loner’s Way. Krim sa musel nejako spojiť s duchom Lynotta, ktorý mu všetky tie nápady našepkáva pri seansách. To platí aj pre lahôdkovú Gonna Get Me s parádnym refrénom a chytľavými zdvojenými gitarovými melódiami. Koniec sa blíži, doslova aj v texte poslednej piesne. Dramatická Dystopia svojou naliehavosťou pripomenie epické piesne Thin Lizzy z neskoršieho obdobia. A to je všetko, ak náhodou nie ste majiteľmi CD edície s tromi nepodstatnými bonusmi.

Surrender od Dead Lord osloví primárne fanúšikov Thin Lizzy a ich pohrobkov Black Star Riders. Poteší ucho každého milovníka sedemdesiatkového hard rocku. Z hudby švédskeho tria cítiť úprimný zápal pre rock n‘ roll, ktorý sa odráža aj vo veľmi prieraznej produkcii a lá „nahrávame všetci naraz v jednej miestnosti“. Ešte aj bajúz má ten spevák ako zo sedemdesiatych rokov. I keď album Surrender otvára zase raz večnú otázku originalita verzus tradícia, tak Dead Lord umlčiavajú všetky výhrady kritikov vynikajúcou skladateľskou formou. Pekelne silná osmička.  

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

PÁČIL SA TI ČLÁNOK?

Podpor nás na Patreone, aby sme ti mohli prinášať stále viac kvalitného čítania.
A dostaneš za to aj odmenu!

→Klikni sem←