Martinský RAMCHAT nezaháľa. Dovolím si tvrdiť, že je to jedna z najaktívnejších kapiel. Z ich tábora neustále prichádzajú novinky. Single, reedície CD, LP, MC či dokonca USB. Ale aj tvorba novej muziky. Svedčí o tom aj ich piaty štúdiový album, ktorým s prehľadom pokračujú vo svojom paganmetalovom ťažení. Nahrávka Krveľ vyšla v novembri 2022 a obsahuje deväť skladieb.
Ramchat zachoval takmer všetko, čo mám v ich hudbe rád už od prvých nahrávok. Ich podpisom sú kvalitné texty naspievané v rodnej slovenčine (do pozornosti by som dal Miesto, kde umierajú piesne – pretextovanú cover verziu Duchoňovej piesne Šiel, šiel), tvrdá muzika obohatená o zvuk klavíra či sláčikov (Mreli) a klasické kvílivé gitary (Krútňava). Obľúbeným elementom je aj výpravnosť skladieb často obohatená o postavu rozprávača (Krveľa). Tak trochu mi chýba hlas Mila Kráľa, ktorý ako rozprávač vedel piesňam dať akúsi zvláštnu pridanú hodnotu.
Ale kapela aj napreduje. Celkom milo ma prekvapil modernejší, post-metalový zvuk skladieb Ani majster, ani žiak a Prišli ukradnúť slnce. Na atmosfére im pridávajú hlavne melodické gitary. Mám pocit, že v hudbe pribudlo aj akejsi melanchólie. To na jednej strane nie je na škodu, ale na druhej strane mi na najnovšom albume chýba aspoň jedna skladba typu Mor ho! Hymnická, energická, s jednoduchým heslom a priamočiarym riffom. Najbližšie má k takej azda Mord, ale ani to nie je ešte ten typický ramchatovský evergreen, po ktorom mi pišťalo srdce.
Teší ma, že máme na Slovensku takúto aktívnu kapelu, ktorá pre svojich fanúšikov robí, čo im na očiach vidí. Koncerty, klipy, reedície starších nahrávok vo všetkých možných verziách a aj tvorba nových skladieb. Na albume Krveľ páni z Ramchatu opäť odviedli kus poctivej roboty. Je skvelé, keď si kapela zachová svoju tvár a štýl, ktorý ju robí tým, čím je. O to viac, keď ju zároveň odlišuje od zvyšku scény a robí niečím jedinečnou. V tomto prípade je to hlavne výpravnosť albumov, čo platí o textoch (vrátane postavy rozprávača) aj muzike.
HODNOTENIE
