Na svetovej metalovej scéne netreba chodiť po istoty ďaleko. Mustaineova zášť pre vyhadzov z Metallicy, sabatonovská posadnutosť konceptom vojny či večná fanúšikovská debata Kiske versus Deris, to sú samozrejmosti, na ktoré si môžete staviť a, aj keď je kurz prachbiedny, výhra je zaručená. Ak však meranie zúžime len na scénu z krajiny spod Tatier, množstvo takýchto tutoviek sa podstatne zmenší, no na niečo sa s rovnakou určitosťou spoľahnúť dá – hudobnú tvorbu východniarskych melancholikov GLOOM.
Túto bandu sledujem už od ich comebacku v roku 2016 a nemyslím to v zlom, keď poviem, že na novinke Reflexions (to hláskovanie som si musel overiť, ale je správne) znejú skoro tak ako doteraz. Vo vodách, v ktorých sa kvintet pohybuje, sú brehy už dávno vymyté, s čím rátajú ako kapely, tak aj fanúšikovia a rátať by s tým zrejme mali aj recenzenti. Skrátka, buď vieš zložiť dobrú pesničku, ktorá chytí a trhá srdce, alebo nie a bodka. Však?
Nuž, nie nadarmo píšem „skoro tak“. Také jednoznačné to zas nebude. Aj Gloom sa pred šiestimi rokmi trochu potkli s albumom Awaken, ktorý pôsobil ako chudobnejší príbuzný natlakovaného takmer-debutu Catharsis. Samozrejme, nešlo o pád na hubu, ale tomu, kto mal možnosť porovnávať, muselo byť jasné, že oproti nápadmi hýriacemu predchodcovi sa vtedy o niečo viac recyklovalo a refrény sa slabšie vŕtali do uší. Formálne sa pritom nahrávke nedalo nič vytknúť. Príjemne chladná severská nálada, precízne výkony a produkcia, na ktorej poslucháčskej prívetivosti si Gloom dali fakt záležať, boli tie isté atribúty, ktoré zdobili aj spomínanú Catharsis a predsa to nebolo úplne ono.
So štvrtým zásekom Reflexions prichádza formácia po šiestich rokoch, čo je dvojnásobne dlhšia doba než medzi druhým a tretím. Zároveň nastala výrazná zmena na gitarovom poste – skvelého gitaristu a dôležitého skladateľa Igora Tináka nahradila hneď dvojica – Lukáš Trón a Tomáš Petrík. A týmito suchými faktami sa pomaly dostávame k tomu, čo Reflexions od doterajšej tvorby odlišuje.
Neviem, či je to dlhším rozostupom medzi fošňami, gitarou navyše alebo tým, že nováčikovia sú mladí chalani, ale zvukovo novinka pôsobí podstatne živšie a nabudenejšie. Lukáš zároveň do tvorivého procesu prispel kompozíciami – fantastickou Vanisher a na pomery kapely agresívnou Lies – a predovšetkým druhá menovaná pesnička má jednoznačne jeho rukopis. Kto má o jeho tvorbe v iných projektoch prehľad, isto bude súhlasiť, že pieseň by sa nestratila ani na nahrávkach Fragments Of Earth. Nie je to však len o Lukášovi.
V Unspoken sa pánom (a hosťujúcej dáme – speváčke Marcele) podarilo zachytiť atmosféru, za ktorú by sa nehanbili ani Tiamat na prelome tisícročí – vznešenú, zadumanú, s presvedčivým Martinovým vokálom. Večná škoda toho až školácky jednoduchého sóla na konci. Miernu pachuť zo záveru však okamžite napráva Sweet Fall, kde Gloom vehementne deklarujú svoju nehynúcu lásku k HIM. Ale čo to, čo to? Mužský spev mimoriadne vkusne dopĺňa jeho ženský náprotivok, a to nie hocijaký. Ide o Martinovu manželku Katku, ktorá sa postarala aj o klávesy v tejto intímnej skladbe a s vedomím tejto skutočnosti som si okamžite istý, že títo dvaja nespievajú mne ako poslucháčovi, ale jeden druhému a ja len smiem byť toho svedkom. Krehký refrén s výbornými harmóniami z toho robí jednu z najlepších vecí celého Reflexions a nie náhodou si pri ňom človek spomenie na najlepší song z Catharsis Lillyann.
Na piedestál recenzovaného albumu však musím dať Shiver, čo sú v podstate asi tí najtypickejší možní Gloom, akí môžu byť, ale, krucinál, to sú presne takí Gloom, akých si predstavujem. Martin v o niečo vyššej polohe (za ten refrén by niektoré kapely ochotne obetovali nejakú tú končantinu), skvostné sólo, okamžite zapamätateľný hlavný motív – inými slovami, tam je všetko, čo má byť.
Nie všetko je však na chválenie. Banálnosť niektorých sól nie je takou tragédiou, rovnako aj určité slovné klišovité výrazy k takejto hudbe patria (ani v power metale nikto nehľadá dumky o zmysle života), ale úvodná Beloved v tomto zachádza do až komického extrému. „You’re the love of my life”, „We’ll always be forever”, „We burn with passion” – z toho musia dostať cukrovku (ak ju ešte nemajú) aj tí, čo počúvali v 90. rokoch Michaela Boltona. V kombinácii s veselou melódiou by bolo zaradenie tohto songu aj ako bonusu otázne. Ako otvorenie albumu je to potom kopanec do gulí.
Problém nasledujúcej, hudobne veľmi slušnej Nevermore je taktiež v texte, kde zas veľmi nepekne škrípe anglická gramatika. To sa občas udeje aj na iných miestach albumu, ale nikdy nie tak okato ako v tomto prípade.
Nebolo by však fér končiť na negatívnu nôtu. S ohľadom na všetko povedané možno skonštatovať, že Reflexions je mimoriadne pestrý album, s potenciálom osloviť aj tých, ktorým ich hudba doteraz unikala či dokonca nič nehovorila. Gloom vedia, kto sú, čo chcú svojou hudbou povedať, no zároveň sa neboja vliezť do miest, kde sa možno ešte necítia úplne vo svojej koži. Reflexions sa nedostalo na svet bez pôrodných bolestí, avšak o to krajšie štvrté dieťa týchto melancholikov je. Zdravé, plačúce, už na prvé počutie s inou osobnosťou, než akú majú jeho súrodenci a zároveň je to spoľahlivo dieťa Gloom.
