Na to, aký bol uplynulý mesiac krátky, vyšlo počas neho až nečakane veľké množstvo výživného hudobného materiálu, aj keď, pravda, hody mali predovšetkým milovníci heavy metalu a priaznivci tvrdších odnoží vyšli takmer naprázdno. Avšak napriek tomu to bude v aktuálnych minirecenziách pestré, pretože naozaj bolo čo počúvať.
Keďže zvykneme začínať za daný mesiac najväčšími menami, štartovať nemôžeme s nikým iným ako nórskou ikonou MAYHEM. To, že si Necrobutcher a spol. dávajú na svojich albumoch záležať, dokladá aj fakt, že ide ešte len o siedmy album za vyše tridsať rokov, odkedy vydali kultový debut De Mysteriis Dom Sathanas. Dobrého však veľa nebýva a aj v prípade Liturgy Of Death sa skutočne oplatilo čakať. Osem temných, atmosférou nenapodobiteľných modlitieb naozaj zhudobňuje esenciu zla, mizantropie a nihilizmu.
Dlhé a prepracované skladby (aj tie najkratšie atakujú hranicu piatich minút) ponúkajú len málo priestoru na akékoľvek vydýchnutie. Ak vás práve nezadupávajú do zeme Hellhammerove pekelné blastbeaty a dvojkopáky, tak vás deptá maniakálne vrčanie Attilu Csihara alebo skľučujú atmosferické gitarové vyhrávky. Ide o veľmi konzistentnú porciu naozaj čistokrvného black metalu bez akéhokoľvek výrazne hluchého miesta. Fanúšik jednoducho musí byť spokojný a je slušná šanca, že aj náhodný poslucháč sa pristaví na dlhšie než jedno vypočutie.
Aplikáciou poslednej vety z predošlého odseku si však nie som úplne istý pri novinke vzkriesených CLAWFINGER. Before We All Die vychádza 19 rokov po poslednom záreze a aj keď rap metal, ktorého sú takpovediac otcami, nikdy úplne nezmizol (Limp Bizkit či RATM sú stále na festivalových plagátoch na tých najvyšších miestach), švédskemu kvintetu akoby ušiel vlak.
Úvod v podobe industriálnej Scum, ktorá je srdečným pozdravom aktuálnemu americkému prezidentovi, pritom vôbec nie je márny. Agresívny riff, nasraný vokálny prejav Zaka Tella chrliaci nenávistný text a elektronické prvky tvoria výbušný koktejl, ktorý má svoje neodškriepiteľné čaro, rovnako ako nasledujúca, neskutočne groovy vec Ball & Chain s funkčným spievaným refrénom.
Následne sa však veci začnú kaziť a, žiaľ, hlavný podiel má na tom Zakov rap, ktorý znie strašne staromódne a monotónne. Jeho sekaný flow je ako z konca osemdesiatych rokov, nemenný AABB rým so striktne rovnakým počtom slabík na dojme tiež nepridáva a v dnešnej dobe to pôsobí takmer až ako paródia. Je to strašná škoda, pretože hudba je, naopak, stále moderne znejúca bez toho, aby okato kopírovala trendy alebo popierala vlastnú minulosť. Pre niekoho spestrením, pre iného trefou vedľa môže byť A Perfect Day, spoliehajúca sa na hip-hopové beaty, ktorá sa ku koncu z pohodovej jednohubky mení na desivý výlet na psychiatriu. Za zmienku stojí ešte svižná You Call Yourself A Teacher s melodickými klávesmi v refréne aj takmer až metalcoreový záver v podobe titulnej Before We All Die.
Február sa niesol v znamení aj ďalšieho návratu. Tentokrát sa pozrieme do Austrálie, odkiaľ pochádzajú KARNIVOOL, jedna z najzaujímavejších progrockových kapiel súčasnosti. V ich prípade sme čakali na novinku, ktorá dostala názov In Verses, 13 rokov. Od prvých tónov však je jasné, kto tu diktuje pravidlá hry. Luxusný zvuk (pozornosť si pýta hlavne basa), náročné polyrytmy, tvrdé gitary a hypnotický, technicky dokonalý spev Iana Kennyho – to všetko tu je a neexistuje, že progový fanúšik si tu niečo nenájde.
Je to, samozrejme, úplne svojbytná muzika, ale má to čosi z Opeth, čosi z Muse (Drone!!!), čosi od Stevena Wilsona, čosi snáď aj od The Contortionist. To najlepšie na tom je, že to funguje aj ako muzika do pozadia, ale skutočné čaro odhalíte pozorným počúvaním, pokojne aj dvakrát po sebe. V tých kompozíciach to stále graduje, mieša sa, stavia sa do opozície, je to ťažko popísateľné. Poradie skladieb, každá nota, momenty zosilenia a zoslabenia dynamiky – všetko tu má presne stanovený účel a dôvod, prečo to tak je a vy si ten nenormálny dôraz na detail skrátka musíte užívať.
No a napokon si povieme niečo o tom, ako päť drobných Japoniek musí vyučovať Európanov pokročilú úroveň klasického power/speed metalu. Vychádzajúc z najlepších tradícií Helloween, Stratovarius, ale aj Dragonforce či Primal Fear nás LOVEBITES už dekádu zásobujú prvotriednou rýchlomelodickou muzikou, na ktorú sa aktuálne chytá naozaj málokto. Piaty album za takú krátku dobu je tempo, ktoré by nejednej kapele zlomilo väz, ale v prípade týchto dám obavy o vyčerpaní, chvalabohu, stále nie sú na mieste.
Outstanding Power neprichádza s ničím, čo by ste ešte nepočuli, ale tento vyše hodinový materiál doslova prýšti energiou, neotrepanými nápadmi a absolútne fenomenálnymi hudobnými výkonmi. Asami je maximálne suverénna frontmanka, pri ktorej sa vlastne už niet kam zlepšovať, nová basáčka Fami sa už v kapele evidentne spoľahlivo zabývala, no a to, čo predvádza krpatá Haruna za bicou artilériou, je úplne šialené. Pustite si Blazing Halo a bude vám jasné, o čom hovorím. Pevne verím, že prechod k Napalm Records zaistí, že sa o Lovebites dozvie širšie európske publikum, pretože táto kapela je mokrý sen každého, komu sa cnie za deväťdesiatkovým melodickým speed metalom. Tento je zahraný stále mladou kapelou, no s precíznosťou a umom starých majstrov.
