Na severe Nemecka často neplatí ani predpoveď počasia, ktorú si človek prečíta ešte ráno v deň konania. Po minuloročnej skúsenosti preto mnohí váhali, či sa na Wacken Open Air vôbec vrátia. Naznačuje to aj fakt, že festival hlásil vypredané až tesne pred jeho začiatkom.
U mňa však negatívne emócie opadli rovnako rýchlo ako zaschnuté blato z čižiem, a tak som si atmosféru najlegendárnejšieho metalového festivalu na svete vychutnal na prelome júla a augusta (28. 7. – 1. 8.) už po tretí raz.
Utorok: Povinná jazda
Po tom, čo človek strávi za volantom viac než dvanásť hodín, by prirodzene očakával, že prvé, čo bude po postavení stanu potrebovať, je spánok. Na festivale tohto typu to však neplatí. Neopísateľná atmosféra tohto miesta metalového fanúšika okamžite vtiahne a prinúti vyraziť do dedinky (a spraviť si fotku pri tabuli s jej názvom), do obchodu s merchom aj do areálu festivalu. Prejsť sa popri ešte prázdnych pódiách či poslať blízkym pohľadnice z festivalovej pošty. To všetko sú aktivity, na ktoré sa v nasledujúcich dňoch stoja rady. A skĺbiť zdĺhavé čakanie s nabitým koncertným programom často nie je fyzicky možné.
Utorok je z pohľadu hudobnej produkcie ešte len miernym warm-upom. Povestným tichom pred búrkou. Napriek tomu som si v tento deň nenechal ujsť aspoň koncert kapely MEGABOSCH. Hoci táto nemecká stálica wackenovskej Wasteland scény vystupuje na festivale pravidelne, ja som ich vystúpenie zažil po prvý raz. Príjemná rocková muzika, spevákov skok do davu a tanečné kreácie celého osadenstva v postapokalyptických kostýmoch boli ideálnym festivalovým štartom.
Streda: Čarodejnice vo Wackene
Chtiac-nechtiac, stredajšiemu programu u mňa dominovali ženy. Deň som odštartoval v Bullhead City s maďarskými víťazmi Wacken Metal Battle SEERS OF LIGHT. Mladá krv melodického metalu z Budapešti nastavila latku poriadne vysoko, ktorú nasledujúci GANNONDORF svojím lacným napodobňovaním Dimmu Borgir nedokázali ani zďaleka dosiahnuť. Priepastný rozdiel v kvalite prvých dvoch kapiel sa napokon podpísal aj pod moje rozhodnutie vynechať zvyšok stredajšieho súťažného programu.
K týmto pódiám som sa však počas dňa ešte vrátil. Vystúpili tu totiž aj vlaňajší víťazi, švajčiarski EXPELLOW. Energická Mik Dean opäť potvrdila, že pódium je jej prirodzeným prostredím a kapela napriek technickým problémom v podobe výpadkov zvuku podala veľmi presvedčivý výkon.
Najväčšiu časť dňa som strávil pri pódiu Louder. Začal som už na obed s japonskou formáciou BROKEN BY THE SCREAM. Po minuloročnom objave v podobe Hanabie som vedel, že toto vystúpenie si nemôžem nechať ujsť – a urobil som dobre. Štyri speváčky okamžite rozpumpovali dav, ktorý si stihol užiť moshing, circle pit, crowdsurfing, wall of death aj rowing pit.
Nasledovala séria výborných koncertov. VISIONS OF ATLANTIS opäť podali stopercentný výkon, THUNDERMOTHER priniesli príjemnú dávku hard rocku a THE HARDKISS sa pre mňa stali jedným z najväčších objavov tohto ročníka. Vrcholom dňa však boli jednoznačne vystúpenia THE GATHERING a LACUNA COIL. Kým Anneke van Giersbergen svojím spevom skôr upokojila rozvášnený dav, nechala ho spievať a očarila prirodzenosťou, Cristina Scabbia v ľuďoch opäť prebudila vášeň. Obe kapely mali výborne vyskladané setlisty, no z hľadiska zvuku aj vizuálu u mňa o čosi viac zabodovali energickí Taliani.
Už v tento deň sa hralo aj na jednom z hlavných pódií. LOVEBITES, odeté ako nevesty heavy metalu, ma však svojím vystúpením príliš nepresvedčili ani hudobne, ani emóciou, ktorú (ne)dokázali odovzdať. Práve VISIONS OF ATLANTIS či LACUNA COIL by tento priestor využili oveľa lepšie.
Naopak, ELECTRIC BASSBOY naplnili tohtoročný slogan festivalu „Party On!“ na sto percent. Spevák sa „plavil“ davom na nafukovacom jednorožcovi, zatiaľ čo zneli rave verzie skladieb Electric Callboy ako Elevator Operator či Techno Train, prekladané upravenými covermi Welcome To The Black Parade, All The Small Things alebo dokonca zvučkou z Aktov X.
Hlavným bodom programu na veľkej scéne bol v tento deň nemecký HÄMATOM, no ani tentoraz som sa nezaradil do cieľovej skupiny tejto kapely.
Štvrtok: Večer plný legiend
V tento deň som dal súťaži Wacken Metal Battle druhú šancu. Pozrel som si celkovo sedem súťažných kapiel, no za zmienku stoja azda len naši reprezentanti GÁGOR, ktorí spomedzi všetkých, čo som videl, podali jeden z najlepších výkonov. Spomenúť musím aj kapelu FORCE, ktorá v spleti death metalu a deathcoreu vyčnievala nielen zvukom, ale aj výzorom. Bolo vidieť, že glamrockeri z Čile mali svoju šou nacvičenú od A po Z, vrátane každého pohybu, no napriek tomu pôsobili na pódiu prirodzene a dav sa s nimi úprimne bavil. Tipoval som, že skončia aspoň na treťom mieste, napokon však títo chalani súťaž dokonca vyhrali.
Veľkým prekvapením bol koncert kapely H-BLOCKX. Priznám sa, že pri pódiu Louder som pred 14:00 taký nával ľudí nečakal. Bola to však ďalšia z kapiel, ktorá naplnila festivalové heslo a rozpútala v areáli poriadnu nu/alternative rockovú párty. Musím úprimne povedať, že THERAPY?, ktorí hrali na rovnakom pódiu hneď po nich, už takú atmosféru nedokázali dosiahnuť.
Z tvrdšieho súdka som si vo štvrtok nenechal ujsť vystúpenie ANAAL NATHRAKH, ktorí fanúšikov okrem muziky bavili aj svojím suchým britským humorom. Samozrejmosťou bol aj projekt SVENTEVITH, Nergal spievajúci debut svojej domovskej kapely Behemoth spolu s mladými chalanmi z islandskej kapely Misþyrming. Žiadna veľkolepá produkcia, iba tvrdá muzika a dva bannery na (v wackenovských meradlách) malom pódiu, kde vystupovali aj súťažné kapely. Bol to zaujímavý pohľad. Akoby sa táto ikona black metalu vrátila v čase k svojim začiatkom.
Štvrtok patril vo veľkej miere legendám. Niektoré ste si možno našli už aj medzi vyššie menovanými kapelami, no prím hrali tí skutoční pionieri rockovej hudby. YNGWIE MALMSTEEN namiešal fanúšikom kokteil vážnej hudby a rockovej virtuozity, EUROPE ukázali, že ešte ani zďaleka nepatria do starého železa, a DEF LEPPARD… Tí boli na Wackene po prvý raz. Mal som však pocit, že publikum úplne nepresvedčili. Napriek tomu, že hrali v hlavnom čase, nepôsobili, že by prilákali viac ľudí než Europe či Savatage. Navyše, v porovnaní s Europe, spevák vo vyšších polohách už neznie úplne presvedčivo. Hity ako Hysteria či Pour Some Sugar On Me však mali aj napriek tomu svoje čaro a som rád, že som mal možnosť túto kapelu vidieť naživo.
Najsilnejším momentom tohto dňa (a nebojím sa povedať, že možno aj celého festivalu) bol koncert SAVATAGE. Páni boli v neuveriteľnej forme, setlist bol výborný a ešte aj počasie kapele prialo. Tichý letný dážď počas skladby Handful Of Rain či nádherný západ slnka pri Sirens a Strange Wings však stále neboli vrcholom. Ten prišiel až vo chvíli, keď Zachary Stevens povedal: „Mám pre vás odkaz od Jona. Miluje vás a chýbate mu.“ Po obrovskom potlesku sa na obrazovkách objavil samotný Jon a skladba Believe zaznela s jeho spevom a hrou na klavír. Pridal sa aj zvyšok kapely, zatiaľ čo Zachary spieval druhý hlas. Husiu kožu mám ešte aj teraz. Ak máte možnosť vidieť toto leto Savatage naživo, neváhajte ani sekundu.
Piatok: Z každého rožku trošku
Piatok bol naozaj nabitý diametrálne odlišnými subžánrami. A bolo to len dobre. Veď ak chce človek degustovať, mal by si medzi jednotlivými chodmi prepláchnuť chuťové bunky čistou vodou. A presne tak to funguje aj na festivale. Medzi dvoma heavymetalovými kapelami padne vhod prepláchnuť si uši napríklad nórskym black metalom.
Tento deň otvorili GUTALAX. Áno, táto česká partia to dotiahla až na Wacken. A rovno na najväčšie pódium. A čo na tom, že začínali už o 12:30? Mnohé kapely by mohli o takom počte ľudí pod pódiom len snívať. Už od jedenástej som stretával návštevníkov v bielych overaloch či so záchodovými kefami v rukách, takže bolo jasné, čo sa chystá. Keď kapela spustila, kúdol prachu z moshpitu stúpal vysoko k nebu a aj dlho po koncerte zostával areál posiaty kúskami toaletného papiera. Gutalax sú naživo jednoducho výborní. V rámci mojich preferencií možno ani nie tak hudobne, ako skôr svojím prístupom, humorom a neskutočnou energiou. Na pódiu sa úprimne bavili a túto náladu bez problémov preniesli aj na celý dav.
Pri vystúpeniach FUTURE PALACE a PARADISE LOST, hoci boli celkom vydarené, som sa pristihol, že sa stále sem-tam pousmejem pri spomienke na niektorý z Matyho vtipov. Na svoju stranu si ma naplno získal opäť až Zakk s BLACK LABEL SOCIETY. Z pódia sa valili nadupané riffy, dlhé sóla a nespútaná energia, doplnené o úprimnú vďačnosť voči fanúšikom. Nechýbali ani odkazy na Ozzyho, či už v podobe coveru No More Tears, alebo projekcií s jeho fotkami počas skladby Stillborn.
Najdivokejší bol dav počas koncertu IN FLAMES. Setlist ponúkol skladby až z jedenástich albumov, takže si na svoje prišli fanúšikovia staršej aj novšej éry kapely. Kapela si vystúpenie očividne užívala a Anders neustále hecoval publikum, aby neprestávalo s crowdsurfingom. Aj napriek tomu, že ochrankári pri zábranách mali už aj tak plné ruky práce.
Večer patril trom heavymetalovým legendám. SAXON, JUDAS PRIEST a RUNNING WILD. Saxon pôsobili mierne nespokojne s dĺžkou svojho setu, no Biff si aj tak našiel priestor na dlhšie príhovory o zlatých časoch, keď neexistoval Facebook, Instagram či TikTok, ale len koža, rifľovina a jazdy na motorkách. Rob Halford naproti tomu nepotreboval povedať takmer nič. Stačilo, že prišiel na pódium na motorke a všetkým bolo jasné, že kým hrajú Judas Priest, zlaté časy sú späť. Napokon, taký nával ľudí nezažil areál Wackenu 2026 ani pred ich koncertom a asi ani po ňom.
A aby som sa vrátil k spomínanému black metalu, koncert EMPEROR bol úžasný, no zároveň zvláštne a nečakane krátky. Silná energia, dokonca aj bývalí členovia na pódiu… No zo sľúbených 75 minút si fanúšikovia užili sotva hodinu. Čo za tým stálo, ostáva záhadou. Museli sme sa uspokojiť s tým, čo sme dostali. Napokon aj to rozhodne stálo za to.
Rovnako sa oplatilo vydržať až do úplného záveru dňa. Ako posledná totiž vystúpila SEPULTURA, ktorá sa rozlúčila veľmi silným výberom skladieb. Pre mňa bol vrcholom záver koncertu, keď zazneli Territory, Refuse/Resist, Arise, Ratamahatta a Roots Bloody Roots. Zaujala ma však aj skladba The Place z najnovšieho EP. Pri nej som si nemohol pomôcť a kládol som si otázku, prečo kapela, ktorá má stále takéto nápady, vlastne odchádza zo scény.
Sobota: Čakanie na jednu kapelu
Priznám sa, že celú sobotu som v skutočnosti čakal len na jedného interpreta. Na takomto festivale sa však človek nemôže zavrieť do stanu a čakať – treba objavovať. A tak som začal s pre mňa neznámym menom KIM DRACULA. Napokon sa z toho vykľula celkom príjemná emo nostalgia so saxofónom a niekoľko skladieb ma úprimne bavilo.
Pri ORBIT CULTURE som aj napriek nesporným hudobným kvalitám nebol vystúpením príliš unesený. V porovnaní s nasledujúcimi NEVERMORE a LAMB OF GOD ich set v mojich spomienkach pomerne rýchlo vybledol.
Napokon som sa dočkal aj svojej srdcovej záležitosti, kapely ARCH ENEMY. Lauren Hart prevzala žezlo so cťou a skladby po Angele aj Alisse zaspievala s príjemnou ľahkosťou. Navyše bolo veľmi milé sledovať, akú úprimnú radosť z vystupovania má. Jej neustály úsmev a rozžiarené oči naznačovali, že pred takýmto davom fanúšikov ešte pravdepodobne nestála, no o to viac bolo cítiť, že si chce tento moment naplno užiť a možno si ho čoskoro aj zopakovať. Vystúpenie tejto kapely bolo pre mňa krásnou bodkou za celým ročníkom.
Wacken je veľkolepý. Tento rok som však zistil, že ho nestačí navštíviť len raz. Tretí Wacken bol pre mňa z pohľadu fanúšika ten najlepší. Prvý rok som sa cítil ako novoprisťahovalec vo veľkom meste, ktorý sa snaží zapadnúť do jeho ruchu a zhonu. Druhý rok mi plány komplikovalo počasie. Tentoraz som si však Wacken vychutnal naplno.
Je vidieť, že tento festival sa učí z vlastných chýb. Tie menšie dokáže opraviť z roka na rok, tie väčšie rieši často systémom pokus – omyl. Okrem toho, je to kolos plný marketingových lákadiel, ktorým nejeden návštevník podľahne. Napriek tomu som si ho zamiloval a som vďačný, že som ten ošiaľ mohol opäť zažiť.
