Vzkriesili S.D.I. dávneho ducha osemdesiatok? (recenzia)

Zdieľať

Čo sa dá očakávať od kapely, ktorá svojich pätnásť minút slávy zažila vo ôsmej dekáde minulého storočia a od ostatného albumu ju delí astrálnych 31 rokov? Komu môže byť nahrávka, zložená skôr pre radosť než pre ambíciu, určená? Akú majú šancu obstáť piesne, z ktorých páchne old school na kilometer, v roku 2020?

Nemci S.D.I. platili v osemdesiatych rokoch za kultovú speedmetalovú formáciu. Predovšetkým ich druhý album Sign Of The Wicked s pamätným obalom so žiletkou a logom vyrytým do ramena sa dnes považuje za absolútnu klasiku žánru, ktorá si našla cestu aj za Železnú oponu. Pamätníci komunistických opresií vo vtedajšom Československu by vedeli rozprávať o tom, ako extaticky pôsobila hitovka Megamosh na vtedajšie „máničky“.

Napriek slušne našliapnutej kariére, ktorú však trochu zbrzdil menej vydarený, avšak stále celkom kvalitný zásek Mistreated, to trojica sústredená okolo hlavného mozgu, basgitaristu a speváka Reinharda Kruseho zabalila. Ak nerátame kompilačku z roku 1990 a trojskladbové demo (2017) s úbohým nákladom 100 kusov, po tejto veselej kapele sa na tri dekády zľahla zem.

Názov novinky 80’s Metal Band akoby vopred upozorňoval poslucháča, že tu sa nejde objavovať teplá voda ani dobýjať metalový Olymp. Jednoducho traja „starí rockeri“ sa idú baviť. Predsa len, Reinhard je už pán v rokoch a na nejaké novátorstvo nemal chuť ani ako dvadsaťpäťročný rebel, nieto ešte teraz.

Z nahrávky cítiť, že nebola tvorená pod tlakom ani z akýchkoľvek zištných dôvodov. Bohužiaľ, úvod albumu to potvrdzuje, pretože titulná skladba je úplne priemerná strednotempá záležitosť s nepekne jednoduchým riffom a viac recitovaným ako spievaným vokálnym prejavom. Poteší ale výborný zvuk a vtipný refrén odkazujúci na obálku a názov albumu.

To druhá Freeride je už úplne iné sústo a reprezentuje všetko, vďaka čomu si S.D.I v minulosti urobili meno. Rýchlosť, chytľavosť a text, ktorý sa neberie príliš vážne. Áno, tak málo na to stačí.

Keď už sme pri textoch, skutočne v nich netreba hľadať odpovede na filozofické otázky či politické statementy. Pravdu povediac, miestami sú nielen bezstarostné, ale vyložene hlúpe. Len si vezmite tie názvy skladieb: Porno (ale ten riff drví skaly), Action, I Hate You. Tak pardon, ale všetkého veľa škodí, vrátane jednoduchosti. (Let The) Ball Run má byť akože futbalová hymna, ale aj ten najprepitejší a najfanatickejší člen ultras akéhokoľvek tímu by si ťukal na čelo.

Hudobne síce S.D.I. neprinášajú nič nové, aj keď sa o to miestami pokúšajú, aspoň teda v rámci tvorby kapely. Here And Now sa snaží pôsobiť ako heavy protipól väčšiny tvorby, ale kvôli ťažkopádnemu Kruseovmu frázovaniu v slohách a falošnému spevu v refréne sa snaha míňa s účinkom.

Back Against The Wall je slušnou, vážnejšie pôsobiacou rockovou jednohubkou, ktorá by v rukách dobrého producenta mohla mať ambície stať sa novodobým hitom kapely. Spevák je však v bridgi opäť falošný ako pätnásťeurová bankovka. Nie som bohvieaký fanúšik ladičiek a štúdiového čarovania, ale preferovať za každú cenu starú školu je v tomto prípade skutočne na škodu.

Nie, S.D.I. sú najuveriteľnejší (a najlepší) v nekompromisných dvojkopákových vypaľovačkách, ktorých sa mi ale dostalo menej, než som dúfal. Už spomenuté Freeride, Action, ďalej Trash, jedna-dve pasáže v I Hate You, She Said a koniec. Navyše je 80’s Metal Band dramaturgicky podivuhodne vystavaná fošňa, keďže všetky rýchle piesne sa premelú ešte v prvej polovici, naopak druhá obsahuje tri pomalé a dva šľapavé kusy.

To by problém nebol, ak by sme sa bavili o dobrých songoch, ale o nejakej kvalite tu nemôže byť ani reč. Pôsobia strašne samoúčelne, bez dobrého nápadu a keď očakávate refrénovú odmenu po pretrpených slohách, namiesto dvojitej zmrzliny dostanete rozmočený kornútok.

Aby sme sa teda aspoň v krátkosti vyjadrili k pálčivým otázkam z úvodného odseku: očakávať môžete zväčša unavený materiál zahraný skvele, no zaspievaný podpriemerne. Nahrávka je určená pamätníkom, nevyliečiteľným nostalgikom a fanatickým fanúšikom formácie, no nik z nich by nemal čakať druhý Sign Of The Wicked. Lebo na rozdiel od neho (a tým si zodpovedáme aj poslednú otázku) novinka v dnešnej dobe, a teda zrejme ani v súboji s časom, neobstojí. Je mnoho lepších oldschoolových albumov. Na zopár vypočutí fajn, ale peniaze by som na to nemíňal.

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Tak to musíme zapiť!

→Klikni a ideme
spolu na pivo←