Rok 2000 bol takmer pred štvrťstoročím. Cítite sa starí? Už chcete nadávať tej mládeži, že za vašich čias bola iná hudba, nie TikTokové virály? Ešte len začínam: zlatá éra tvrdej hudby sa diala roky predtým, v závislosti od toho, koho sa opýtate. 70. či 80. roky v mnohých z nás žijú, aj keď sme ich vôbec nezažili. Nuž, vážení… Starneme. Smrť je bližšie a bližšie pre všetkých okrem Keitha Richardsa. Tak to poďme robiť dôstojne.
V nedávnom rozhovore spomenul čerstvý sedemdesiatnik Don Dokken, že jednoducho nedokáže spievať tak, ako kedysi a že v mladosti do toho dával všetko, lebo si nebol istý, dokedy bude jeho kariéra trvať. Pochopiteľný a úprimný rocker… To nie je úplne bežné. Dokken má pravdu – na spevákoch to vidno asi najlepšie, že mladosť sa nevráti, nech sa o to môžeme akokoľvek snažiť. A snáď všetkým veľkým spevákom, ktorí neprestajne spievajú už desaťročia, sa ich hlasivky jednoducho zmenili – Dickinson či Halford s výškami statne zápasia, Axl znie, akoby mal stále väčší a väčší štipec na nose a Jon Bon Jovi na pódiu… existuje. Predpokladám, že mnohí gitaristi či bubeníci to majú podobne. Prepánasatana, však Iggy Pop sa prestal vyzliekať! To tu už nikto nič negarantuje?! Ľudia si zaslúžia istoty!
Vek rockovej scény ukazuje, že kožené gate sú zakryté pivnými mozoľmi a lak na vlasy je zbytočný, pretože nemáme čo lakovať. Kapely ako Korn či Slipknot sú toho času už “klasické”. Je to zvláštny pocit. Na jednej strane, je úžasné, koľko hudby môžeme ako rockové publikum počúvať a že albumy, ktoré majú 40 a viac rokov, pretrvali. Na druhej strane, hviezd aj kapiel ubúda. Dio, Bowie, Lemmy, Neil Peart, Black Sabbath, Slayer. Nie, že by som mal strach o budúcnosť tvrdej hudby – napriek všetkým prekážkam, nové hviezdy sa rodia. A je samozrejmé, že sa budú od starších kapiel líšiť, ak sa nevolajú Greta Van Fleet. Ale ak je scéna OK, kde je problém?
Rocková hudba v súčasnosti je dosť konzervatívna. Veľkým problémom konzervativizmu je pohľad dozadu za príjemnou minulosťou, často na úkor vnímania súčasnosti a občas dokonca so vzdorom či odmietaním skutočnosti. Pre mnohých z nás je Metallica stále tým nezničiteľným titánom z 80. rokov napriek Lulu a St. Anger. Mnohí z nás chcú počuť starého Dona Dokkena, nie toho skutočného. Mnohí z nás sa pozerajú na starý punk a myslia si, že tí dôchodcovia by dnes boli rovnakými rebelmi. Konzervativizmus je pohodlný, nosí ružové okuliare a počúva AC/DC.
Povedané jednoduchou metaforou – stará Tublatanka bola lepšia, ale to neospravedlňuje existenciu tej novej. Nostalgia rockovej scény za zlatými časmi možno hádže polená pod nohy niečomu radikálnejšiemu, ale o to vzrušujúcejšiemu a nadhodnocuje to staré, pohodlné. Čas plynie pre všetkých. Preto asi len toľko, že ak vám stačí “staré dobré”, nech sa páči. Skontrolujte si však, či nežijete v minulosti, pretože inak môžete byť už teraz starým železom so zatiahnutou ručnou brzdou. Možno ste dôvodom, prečo existujú zlé revivalové kapely s plným hľadiskom.
Ak sa vám zdá, že zniem frustrovane, chcem len povedať, že tento stĺpček bol v skutočnosti o súčasnej slovenskej spoločnosti. A neospravedlňujem sa za to. Politika je všade, deal with it. Nie som módna polícia, no ružové okuliare sa ku koži a bojovej veste s nášivkami veľmi nehodia.
Foto: freepik.com
