Niektoré časti našej malej krajiny sú liahne hudobných talentov. Potvrdzuje sa mi to hlavne v okolí Nitry. Či už sú to známejší Horkýže Slíže a Zoči Voči, alebo čoraz obľúbenejšia Symfobia, či rockové a metalové kapely As They Rise.ä, Abortion, Dora, Episonum, Modern Age Dying a mnohé iné. Do nitrianskeho kraja spadajú aj Achsar, Kiero Grande, Dogma Inc., Circular Saw, Inside či The Paranoid.
A nedávno sa nám do redakcie dostalo ďalšie CD kapely z Nitry. Pri pohľade na veľmi jednoduchý a zároveň pútavý obal albumu Black Is Better Than Gold v čierno-zlatej farebnej kombinácii človek už podvedome neočakáva od Nitranov TRIBUTE TO FREEDOM nič iné ako kvalitu.
Napriek tomu, že nie som veľkým fanúšikom metalcoreu, tento album si ma získal hneď v niekoľkých ohľadoch. Prvým z nich sú mohutné rytmické riffy s obrovským zvukom, ktorý človeka veľmi rýchlo pohltí. Gitarová pasáž v úvode Last Day Of My Life je po Intre zrýchlením z nuly na sto v priebehu pár stotín sekundy. Ten riff vás zatlačí do kresla.
A môže sa vám to stať aj v úvode iných skladieb. Patrí medzi ne napríklad Open Your Eyes a One Last Breath. V oboch z nich kapela po chvíli prejde do ťažkého rytmu a stavia, chvalabohu, radšej na iných prvkoch než rýchlosť. Rozlievajúce sa melodické gitary trilkujúce nad screamom a rytmickými surovými riffmi nájdete vo všetkých doposiaľ menovaných skladbách.
Väčšina piesní je tvorená podľa kľúča surové slohy – spevné refrény. Kapela teda stavila na istotu a oplatilo sa. Tento vzor sa v metale jednoducho nikdy neopočúva. Navyše ho kapela ešte vo viacerých skladbách podporila striedaním screamu s čistým vokálom, ktorý zväčša ucho poslucháča poteší.
Výnimkou je asi iba Don‘t Be Selfish, kde pôsobí ako melodicky tak aj frázovaním až prehnane popovo a vyslovene sa mi v kombinácii s hutnými energickými riffmi prieči. Inštrumentálne silná, až naliehavá atmosféra tejto skladby v tomto prípade spevom trochu utrpela.
Na druhej strane podobnú atmosféru čistým spevom kapela dokonale podporila v piesňach Sound Of Silence a Haters Gonna Hate. Obe tieto skladby pôsobia ako určitý druh protestu. Sound Of Silence začína textom recitovaným akoby cez megafón. Tvrdú slohu aj tu strieda refrén s melodickým spevom. V tomto prípade sú ale hlasy navrstvené a máte pocit, že svoj nenásilný protest tu odspievalo námestie plné ľudí. Kapela tým docielila poriadne zimomriavky.
Haters Gonna Hate znie o čosi rozhorčenejšie a surovejšie aj v refrénoch. Tu je text skôr skandovaný, ale opäť počuť viac hlasov. Pri jej počúvaní si živo viete predstaviť, ako to musí vyzerať, keď ju kapela odohrá na koncerte.
Veľmi šikovne vystavané aranžmány skladieb narúša azda len uponáhľaná, monotónna a punkovo priamočiara pasáž zasadená medzi refrén a slohu v skladbe One Last Breath, ktorá sa objaví rovnako nečakane ako opäť zmizne. Úplne som sa nestotožnil ani s časťou skladby Fly Up To The Sky, kde skreslený spev sprevádzajú iba nasamplované bicie a neafektovaný klavír. Inak je ale táto skladba jedným z vrcholov albumu. Dvojkopák a melodickejšie gitary v miernom tempe, či obrovský priestor vo zvuku ozdobený klavírom tu vytvárajú veľmi príjemnú atmosféru.
U kapely Tribute To Freedom sa zas a znova potvrdilo, že v Nitra sa môže pýšiť pravdepodobne najväčším počtom kvalitných kapiel na obyvateľa. Tvrdé rytmické riffy páni krásne zladili s podmanivými melodickými gitarami. Surovosť a energiu obalili mnohými typmi atmosféry. Paletu zvolili tú najširšiu. Ich muzika prechádza od príjemne uvoľnenej atmosféry až po dych berúcu.
Čerešničkou na torte sú texty, ktoré majú myšlienku a často veľmi pozitívny až motivačný charakter. Trochu mi ale chýba ich prepis v booklete, pretože nie všetko som spevákovi (hlavne v screamovaných častiach) rozumel. Posledným detailom, ktorý musím spomenúť, je zvuk bicích. Album som si vypočul na rôznych prehrávačoch a lepší zvuk bicích som skutočne dlho nepočul.
HODNOTENIE
