Východoslovenská kapela GLOOM po dlhom čakaní vydala nový album. To je vždy vhodná príležitosť na to, aby sme sa s kapelou porozprávali nielen o prípravách albumu, ale aj na rôzne témy okolo neho. Spevák Martin Pazdera sa s nami podelil o to, kam sa kapela posunula, ako oddeľujú hudbu a osobný život, či budú mať niekedy stálu speváčku, ale aj to, prečo sa rozhodli pre cover nečakanej slovenskej kapely.
Na váš nový album Reflexions sme čakali 6 rokov. Kam sa za ten čas posunula kapela Gloom ako celok? A kam vy jednotlivo?
Za tých 6 rokov sa toho zmenilo pomerne dosť. Ku kapele sa pridali dvaja mladí gitaristi, ktorí značným spôsobom pozmenili našu hudbu do podoby, ktorú máš možnosť počuť na aktuálnom albume Reflexions. GLOOM sa tak posunul do sviežejšej, gitarovejšej a možno aj modernejšej podoby. Každopádne, melanchólie ako určitej emócie sa držíme stále, no rozhodli sme sa ju podať znova trošku iným spôsobom. Dá sa povedať, že skladby, ktoré sú na Reflexions, vznikali naozaj tých dlhých 6 rokov. Potrebovali trošku dozrieť a myslím, že im ten čas celkom aj prospel. Tých 6 rokov bolo zároveň veľmi zvláštnych a možno nás trošku aj preskúšali. Od dôb, odkedy sme vydali Awaken, sme zažili svetovú pandémiu, ktorá priniesla mnoho zmien. Ľudia sa začali úplne inak správať, hudobná scéna sa nachvíľku utlmila a tiež sa do veľkej miery transformovala. Musím veľmi úprimne konštatovať, že album sa nerodil ľahko. Ale je tu medzi nami a ja som veľmi rád, že má takéto ohlasy nielen u nás doma, ale aj v zahraničí. Jednotlivo sme sa tiež riadne posunuli. Čo sa týka našich civilných životov, niektorí z nás sa stali rodičmi, niektorí sa ešte len stanú. Život je v neustálom pochybe, veci a ľudia sa menia, odchádzajú, prichádzajú a koniec-koncov to takto má aj byť. Myslím, že GLOOM stojí na prahu novej éry a ja som zvedavý, čo prinesie budúcnosť.
Na čo odkazuje názov albumu a prečo ste zvolili práve tento jeho tvar s X a nie ako „Reflections“?
Album odkazuje na to, s čím sa naše vnútro konfrontuje celý život. Spomienky na minulosť nás sprevádzajú celý život. Niektoré sú príjemné, iné menej. Každopádne je to niečo, čo ovplyvňuje naše existencie aj vo vzťahu k budúcnosti a významným spôsobom definuje aj našu prítomnosť. To, čo sa stalo v našej minulosti, do veľkej miery ovplyvňuje to, kým sme teraz, kým sme sa stali a ako sa rozhodujeme. Jednoducho sa nám určité situácie a emócie vracajú v rôznych formách, až dokiaľ ich úplne nepochopíme. Tomuto nášmu „prekliatiu“ neunikneme, ani keby sme sa všemožne snažili. Dokonca vône, ktoré cítime, nám veľmi intenzívne pripomenú nejakú udalosť, ktorá sa odohrala v minulosti. Skrz minulosť častokrát pochopíme prítomnosť a práve o tom je aj Reflexions. Chceli sme našim fanúšikom naservírovať album plný vôní a chutí z minulosti, ktoré by im navodili nostalgický až melancholický pocit, takého toho „pochopenia“, že je všetko správne. Aj keď to sem-tam zabolí, aj keď sa to sem-tam celé zrúti, všetko má svoj zmysel. K pochopeniu, cez bolesť. Asi takto jednoducho by som zhrnul celý odkaz Reflexions. To „X“ v názve je taká naša slovná hračka inšpirovaná fínskou kapelou Reflexion.
Na albume nájdeme aj niekoľko hostí, napríklad speváčku Marcelu Jurčenkovú či gitaristu Martina Tomášika. Podľa čoho ste vyberali týchto hostí?
Čo sa týka Marcelky, tak s ňou sme už spolupracovali na predošlom albume Awaken. Veľmi sa nám osvedčila nielen ako štúdiový hosť, ale aj koncertne. Po vydaní Awaken je v podstate náš stály hosť na živých vystúpeniach a prirodzene sme s ňou počítali aj na novom albume. Je jednoducho veľký profesionál, na ktorého sa ja ako lead spevák môžem na sto percent vokálne spoľahnúť. Naše hlasy sú tak rozdielne a kontrastné, že paradoxne k sebe pasujú a ladia. Myslím, že tento kontrast tomuto nášmu gotickému žánru celkom aj pristane. Na albume máme aj ďalších hostí, ktorých sme vyberali podľa toho, čo si jednotlivé skladby vyžadovali. Išlo predovšetkým o gitarové sóla a my sme si lepšie nemohli ani vybrať. Ku skladbe Vanisher nahral gitarové sólo spomínaný Martin Tomášik z kapely Temple a ku skladbe Shiver prispel svojím sólom Martin Gábor z kapely Alter Ego. Obaja borci mali pri tvorbe našu plnú dôveru, pretože ich prácu dlhodobo poznáme. Pri spolupráci sme im preto nechali voľné ruky a myslím, že to dopadlo nad naše očakávania. Obaja dali týmto skladbám presne to, čo si vyžadovali. Perfektne ich nacítili a ja som s výsledkom extrémne spokojný.
Jednou z hostí je aj tvoja manželka Katka. Lukášova priateľka Miška bola zase inšpiráciou pre skladbu Vanisher. Kde je pre vás hranica medzi osobným životom a kapelou?
Z môjho pohľadu je tá hranica veľmi tenká. Nikto z nás nemá kapelu ako nejaké zamestnanie, do ktorého musí chodiť 8 hodín denne a potom padla. Kapela, všeobecne hudba, je veľkou súčasťou našich osobných životov, preto sa to oddeliť podľa mňa ani nedá. Povedal by som až, že jedno je priamo závislé na tom druhom. Ak sa nám niečo zlé deje v našich osobných životoch, do veľkej miery to ovplyvňuje aj hudobnú tvorbu a samotnú kapelu. Bolo by to možno iné, ak by sme boli viazaní nejakým veľkým labelom, ktorý by zmluvne tlačil na náš výkon a kapela by sa zrazu stala nejakým výrobným podnikom. V tomto prípade by sme zrejme tieto dva svety museli oddeliť oveľa viac. Aktuálne sú však veľmi intenzívne prepojené.
Aká bola Katkina aj Miškina reakcia, keď ste im povedali o tom, že tieto skladby budú na albume?
Reakcie boli určite pozitívne, keďže sa aj ony stali súčasťou toho, na čom dlhodobo pracujeme a napĺňa nás to zmyslom. Čo sa týka skladby Sweet Fall, tá vznikla ešte v dobe covidovej, keď bolo všetko zatvorené a ja som si doma postavil svoje prvé improvizované domáce štúdio. Nahral som demo a keď som si ho tak dookola neustále púšťal, Katka si ho začala pospevovať a prirodzene vymýšľať vokálnu linku. Mňa to uchvátilo a netrvalo dlho, kým stála za mikrofónom a nahrávali sme. Katka miluje spev rovnako ako ja a môžem už teraz povedať, že to nebol náš posledný metalový duet. Čo sa týka skladby Vanisher, tá je zase inšpirovaná Miškiným rodinným príbehom. Text, rovnako ako aj hudbu k nej, napísal Lukáš a myslím si, že je to pre neho veľmi osobná výpoveď inšpirovaná skutočnými udalosťami. Každopádne to, že sa táto skladba dostala na Reflexions, vnímala Miška pozitívne.
Viacero piesní vo vašej diskografii obsahuje ženský vokál. Nerozmýšľali ste obsadiť túto pozíciu v kapele natrvalo, aby ste nemuseli pozývať hostky alebo na koncertoch tieto spevy samplovať?
Ono to v podstate tak aj je, keďže Marcelka je skoro na každom našom koncerte. Dá sa povedať, že táto pozícia je v kapele natrvalo obsadená a neviem si momentálne predstaviť, aby sme vystupovali s inou speváčkou. Ak náhodou niekde Marcela nemôže, vypomôžeme si samplami, ale takýchto situácií je veľmi málo. A navyše nie sme kapela, ktorá by vystupovala každý víkend. Ak by to tak bolo, možno by to bol časom problém, keďže Marcela spieva v ďalších svojich dvoch kapelách.
V našej recenzii Peter dosť skritizoval skladbu Beloved, hlavne jej text. Čím je pre vás táto skladba výnimočná, keď ste ju zaradili na začiatok albumu a vybrali ju ako prvý singel?
Neber to ako klišé, keď poviem, že je iná než predošlé. Je iná predovšetkým svojou „pozitívnou“ atmosférou. Pri tvorbe sme sa vždy snažili používať také tie „smutnejšie“ molové stupnice. Pri Beloved sme na to šli trošku inak. S touto skladbou prišiel náš mladý gitarista Tomáš, ktorý je odchovaný na úplne inom type hudby ako my ostatní. Tomáš má rád taký ten modernejší, možno až „teen“ sound a v tejto skladbe to aj cítiť. Priznám sa, že som si na atmosféru tejto skladby musel trošku zvykať, no postupne v mojich ušiach dozrievala a ja som si povedal, že to je ten správny adept na to, aby sme ľudí v určitom zmysle šokovali. Osobne som zástanca toho, že hudobník by mal z času na čas šokovať svojich fanúšikov tým, že im naservíruje niečo, na čo nie sú zvyknutí. Verím, že sa nám to pri Beloved aj podarilo a zároveň nám ukázalo, že vieme byť aj jemnejší, pozitívnejší… Už úplne iná káva je, ako album končí. Tam už sme vo svojich smutných zahmlených vodách, ktoré dobre poznáme…
Na predošlých albumoch ste mali zaradené aj covery The Cure a The Sentenced. Tentoraz je cover len na fyzickom nosiči ako bonus a ide o slovenskú skladbu Karty sú už rozdané od Modusu. To je pieseň, ktorú by som u vás asi nečakala. Prečo zrazu slovenská skladba a prečo práve Modus?
Áno, šoková terapia ani tu nekončí a rozhodli sme sa vykopať spod zeme slovenskú skladbu od kapely Modus. Pacienti sme boli vždy, no čím sme starší, tým väčšou diagnózou asi trpíme. Prečo Modus? Tú skladbu vykopal zo zabudnutia náš bubeník Jussy a doteraz si pamätám na to, ako mi ju pustil a mňa okamžite pohltila atmosférou. Hneď na mňa zapôsobila svojou temnou melanchóliou a povedal som si, že toto je presne to, čo by mohlo dokonale zapadnúť do konceptu nového albumu a zároveň niečo, čo by mohlo žiť svojím životom aj mimo neho. Inštrumentálne ju zaranžoval ešte náš pôvodný gitarista Igor a sami sme boli prekvapení z toho, ako znie v „gloomáckej“ úprave. Neskôr sme si to vyskúšali zahrať aj live a aj naživo to malo riadne gule. Neviem, či sa ešte niekedy pokúsime o skladbu v rodnom jazyku, no každopádne to vnímam ako veľmi zaujímavý krok, ktorý sa vydaril. Zároveň tento bonus pôsobí ako poďakovanie pre tých, ktorý nás podporili kúpou aj fyzického nosiča.
Každý z vašich albumov vám vydal iný vydavateľ. Viete vyzdvihnúť nejaké rozdiely a pozitíva každého z nich?
Keďže sme doposiaľ vydávali prevažne u slovenských vydavateľov, podpora z ich strany bola viac-menej podobná. Musím povedať, že sme mali to šťastie na férových ľudí, ktorí sa snažili našu hudbu čo najviac dostať medzi ľudí a ciele, na ktorých sme sa dohodli, sa podarilo splniť do bodky. Neviem však úplne povedať, ako to bolo v prípade debutu Nostalgia, keďže som toho času ešte v kapele nebol. No myslím, že ruský vydavateľ Mystic Empire kapele značne pomohol v rozbehu a dostal ju do povedomia v zahraničí. Čo sa týka slovenských vydavateľov Metal Age a Slovak Metal Army, tí nám zase vytvorili perfektné podmienky pre šírenie našej hudby v Česku a Slovensku. Nedá mi, aby som nevyzdvihol výraznú osobnosť ČS metalovej scény, nebohého Jura Haríňa, ktorý nám pomohol asi najviac. Za jeho pomoc a zapálenie pre našu hudbu sme mu veľmi vďační a veľmi ma mrzí, že nebol aj pri zrode Reflexions. Verím ale, že ho počul tam hore a že sa mu aj páčil. Súčasný vydavateľ Metalscena nám výrazne pomohol s nákladom fyzických nosičov a promom, za čo mu patrí veľká vďaka. Každý zo spomínaných vydavateľov sa rozhodol našej hudbe veriť natoľko, že do spolupráce vniesol svoje srdce a, samozrejme, aj finančné prostriedky. Verím, že každý má doteraz z našej spolupráce taký ten dobrý pocit, že vec sa podarila.
Na Reflexions prichádzajú recenzie aj zo zahraničia. Kam najďalej sa váš album dostal?
Najďalej? Asi Kostarika či Brazília. Je až neuveriteľné, ako Reflexions rotuje po svete. Nie je nič lepšie, ako ráno otvoriť email alebo sociálne siete a tam svieti správa od fanúšika z úplne iného konca sveta. Hudbu budem vždy považovať za vysokú formu komunikácie, pri ktorej nezáleží na štátnej príslušnosti, farbe pleti či politickom presvedčení. Na týchto veciach vidím, akú má hudba neuveriteľnú moc a neustále sa udivujem nad tým, ako je možné, že si nejaký Brazílčan pustí kapelu z východného Slovenska a dokonca si kúpi aj merch. Sme za túto situáciu veľmi vďační a niekedy nám príde až ľúto, že je veľmi zložité sa do týchto krajín dostať aj fyzicky. Možno raz…
Náš rozhovor, ktorý sme robili počas pandémie koronavírusu, skončil slovami: „Verím, že to začne zase žiť, ľudia budú chodiť na koncerty a užívať si hudbu.“ Máš pocit, že chodí teraz na koncerty ľudí viac alebo menej?
Mám pocit, že oveľa menej ako v časoch pred pandémiou. Ako som už spomínal, ľudia sa správajú jednoducho inak. Poznačila ich nielen pandémia, ale tiež pocit neistoty, ktorý súvisí s vývojom situácie vo svete. Myslím si, že zažívame veľmi ťažké a pohnuté časy. Pandémia skončila, no prišiel konflikt na Ukrajine či v Iráne. Tieto konflikty zanechali ďalekosiahle sociálne aj ekonomické následky a naďalej negatívne pôsobia na spoločnosť ako takú. To všetko prirodzene pôsobí aj u nás na Slovensku na to, ako ľudia vnímajú kultúru, koľko na ňu majú vo vrecku peňazí a podobne. Chcem byť v tomto optimistom, no zároveň vnímam realitu okolo a tá nie je ani zďaleka príjemná. Snažím sa však sústrediť na veci, ktoré viem priamo ovplyvniť svojím konaním a jednou z tých vecí je aj moja celoživotná záľuba v hudbe. Pokiaľ sa nájdu ľudia, ktorým týmto v niečom pomôžem alebo im jednoducho spríjemním deň, budem naplnený spokojnosťou. Čo viac si priať?
Vy ste ako organizátori oživli Šariš Rock Fest. Vnímate medzi ľuďmi záujem o takéto malé festivaly?
Ako jeden z organizátorov musím konštatovať, že aj napriek situácii, ktorú v spoločnosti vnímam, je o takýto typ festivalov záujem stále. Veď aj znovuzrodený Šariš Rock Fest je toho dôkazom. No uvedomujem si, že to nie je samozrejmosť. Za posledné roky sme nejaké tie malé festivaly pochodili a musím úprimne povedať, že mi niektorých akcií bolo úprimne ľúto z pohľadu návštevnosti. Takéto eventy si zaslúžia oveľa viac, no sú veci, ktoré sa ovplyvniť nedajú. Niekedy je to jednoducho hazard a organizátori do poslednej chvíle tŕpnu, koľko návštevníkov budú mať. Preto má každý organizátor malého či väčšieho metalového festivalu moju úctu a vďaku. Týmto chcem vyjadriť aj to, že by sme sa mali ako organizátori v tejto našej malej krajine navzájom podporovať a nie, ako to často býva, podkopávať si nohy.
Ďakujem za rozhovor a čitateľom PROROCKER želám veľa dobrej metalovej hudby, ktorá ich nachvíľku vytrhne zo stereotypu všedných dní. Všetkým našim fanúšikom ďakujeme za podporu Reflexions a verím, že sa čoskoro vidíme aj naživo.
