Keď niekto označí svoju tvorbu za prog pre masy, je to odvážne tvrdenie. No práve takýto druh zdravého sebavedomia niekedy zaberie a prinúti poslucháča siahnuť po nahrávke, ktorá by mu inak možno úplne unikla. Takto sa to stalo aj medzi mnou a debutom Apotropaic bratislavskej progmetalovej kapely ATYPIC, ktorý vyšiel na konci februára 2025.
Album ma prekvapil hneď v niekoľkých smeroch. V prvom rade únosnou dĺžkou skladieb, ktoré sa napriek progovej povahe nerozlievajú do nekonečných inštrumentálnych pasáží. Ďalším tromfom je dávkovanie elektroniky. Klávesový zvuk v piesni Parallax som si obľúbil už u kapely Ayreon a jeho neprítomnosť na prog albume by som považoval priam za hriech. A napokon je tu aj množstvo chytľavých riffov, ktoré držia celok výrazne pohromade a nechajú si poslucháča aspoň sem-tam pokyvkávať rytmicky hlavou.
So spevom som sa spriatelil o niečo pomalšie. Možno to bolo masteringom, možno farbou hlasu a možno mojou večnou zaujatosťou voči progovým spevákom. Výnimku u mňa odjakživa tvoria len Maynard James Keenan a Devin Townsend.
Najväčším pozitívom nahrávky je však práca so zvukom a polyrytmikou. Tieto dva elementy sú nádherne zvýraznené napríklad v skladbe Mel N’ Choly. Celkovo je album plný vrstiev, ktoré sa na prvé počutie zdajú byť samostatnými jednotkami, no v skutočnosti vytvárajú farebnú, precízne vyskladanú mozaiku. Pozornosť upútajú aj orientálne harmónie a zvukové prvky, najvýraznejšie v piesni Nazar Boncugu.
Apotropaic obsahuje množstvo momentov, kedy si človek povie: Áno, toto by pokojne mohol byť prog pre masy. Na druhej strane sa v ňom rovnako často objavujú aj pasáže, ktoré môžu menej náročného poslucháča prinútiť urobiť krok späť. Čo sa však nahrávke nedá odoprieť, je kvalita a prepracovanosť. V inštrumentálnej vyzretosti nezaostáva za akoukoľvek modernou progrockovou nahrávkou a je presne taká, aby bola náročná, no nie odrádzajúca.
HODNOTENIE
