Dokázali Khadaver skrotiť tváre chaosu? (recenzia)

Zdieľať

Death metal je subžáner, ktorý na našej domácej scéne vždy prevažoval nad ostatnými, s black metalom v jeho tesnom závese. Vďaka tomu bolo pre ďalšie odnože trochu ľahšie sa zviditeľniť či vyčnievať z radu. V tejto chvíli sa toto tvrdenie týka dnes už celkom známeho spolku z Prešova. KHADAVER na Slovensku v podstate ako jediní zastupujú industriálne odvetvie kovu. Nový album Xaosblack im vyšiel symbolicky v piatok trinásteho, a to po jedenástich rokoch. Kto históriu kapely, ktorá svoje začiatky datuje v roku 2006, pozná aspoň trochu, tak vie, že aj napriek elementu elektroniky nezneli predošlé dva albumy úplne rovnako. To sa vzťahuje aj na demá a single. Otázkou však je, či to platí aj po viac než dekáde…

Khadaver_2026
Foto: Khadaver

K rozdielom medzi predošlými nahrávkami prispieval okrem iného aj fakt, že v podstate každú vytvorila iná kapelná zostava. Teda, minimálne nejaká jej alternatívna variácia, avšak vždy na čele s lídrom Nihilom Nixom. Rovnako tomu nie je ani teraz, s výnimkou Ariona Marsa, ktorý sa v porovnaní s poslednou inkarnáciou zostavy chopil namiesto basgitary mikrofónu ako nový vokalista. Za bicie zasadla mladá krv v osobe Sineona Nighthorna a aktuálne na base figuruje Madness, ktorý tento rok nahradil predchodcu Attara IX.

Musím povedať, že žiaden z uvedených sa nemá za čo hanbiť. Výkony sú viac než solídne, no aj tak musím vyzdvihnúť hlavne rytmickú sekciu a jej súhru. Slovo „presnosť“ je na mieste a som rád, že nie na úkor ľudskosti. Riffy sú nekompromisne hravé, úderné a aj napriek ich komplexnosti chytľavé a zapamätateľné, čo je pomerne náročné kombo na spracovanie.

Pri vokáloch je to trochu zložitejšie. Svoj účel spĺňajú, ale aj tak sa neviem zbaviť pocitu miernej monotónnosti. Obzvlášť, keď sa blížime ku koncu albumu, čo platí hlavne po skladateľskej stránke. Príjemné a nutné spestrenie je v titulnej skladbe v podaní Martina Pazderu, ktorý si na chvíľu odskočil z domovskej kapely Gloom a musím povedať, že som takúto tiamatovku v tomto žánri nečakal. Paráda!

Snažil som sa vyhnúť menovaniu konkrétnych skladieb, lenže veľmi by som si vyčítal, ak by som aspoň trochu nevyzdvihol dvojicu Mimetic Nullity a Kernel Disruptor. Tu sú jednoducho Khadaver vo svojej top forme a na každom fronte ide možno o jedny z najepickejších kúskov, ktoré nájdete nielen tu, ale aj v celej diskografii. Neviem, či som takéto dobré skladby niekedy od Khadaver počul. Veľkou špecialitou je samotný záver Absolute Zero (Sindrome 273). Tento pomalý a primárne industriálny opus je prvotriednou ukážkou skrytého potenciálu, ktorý sa hádam bude rozvíjať aj ďalej. Prosím viac takýchto skladieb do budúcna! Neverím, že by takéto experimenty nepadli na úrodnú pôdu.

No nie všetko je také ružové. Netuším, kde nastal problém, ale keď si porovnáme zvuk s predošlými radovkami, aj tu je všetko inak, lenže v mínusových hodnotách. Zatiaľ čo debut New World Disorder mal v podstate krištáľovo čistý zvuk a jeho nasledovník Exstinctio Mundi ho prekonal modernejšou hutnosťou, tak Xaosblack postráda veľkú väčšinu z oboch. Gitarám chýba hutnosť a z bicích počuť všetko okrem kopáku, nevraviac o až blackovo špinavých čineloch. Výsledkom je na pomery tejto odnože pritenký zvuk, ktorý albumu berie značnú časť energie..

Všeobecne však treba uznať, že hudobne a aj vizuálne dokázali Khadaver skombinovať pravdepodobne to najlepšie z ich dvadsaťročnej histórie a neviem, či je to len osobný pocit, ale ako by som počul návrat k prvotným začiatkom na Beta Version. A už keď som načrtol vizuál, tak tá červená v grafike je príjemne atraktívna, za čo patrí Nihilovi ako tvorcovi celého vizuálu veľký palec hore. Ozaj veľká škoda toho zvuku. Nuž, nič nie je dokonalé, ale pevne verím, že sa všetko zlepší a nasledovník bude „dokonalou“ kulmináciou tvrdej práce.

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Comments are closed.