Pražská formácia MOHYLA začínala svoje putovanie ako nenápadný projekt jedného talentovaného gitaristu. Marek Brabec však po niekoľkých rokoch usilovnej práce na svojej vízii dokázal vyskladať plnohodnotnú kapelu z tých správnych hudobníkov, medzi ktorými je napríklad aj basgitarista Ondra Žádný (InnerSphere, ex-Welicoruss).
Po menšej ochutnávke v podobe singla z roku 2024 prišiel 10. apríla 2026 konečne dlhohrajúci debut Aberration. Album obsahuje desať skladieb a jeho obal zdobí kresba talentovanej slovenskej umelkyne tvoriacej pod značkou Jana Vé Art.
Melodický death metal si asi odjakživa zvyknem deliť na dva základné prístupy: ten, kde popri harsh vokáloch zaznieva aj čistý spev, a ten, kde hlavnú melodickú úlohu preberajú gitary. V prípade Mohyly som síce v kútiku duše dúfal skôr v prvú možnosť, no dostal som tú druhú. Napriek tomu to výslednému dojmu nijako neubližuje.
Už pri prvom počúvaní ma zaujali predovšetkým bicie, ktoré majú krásne konkrétny a čitateľný zvuk. Postupne, s každým ďalším vypočutím, sa však čoraz viac dostáva do popredia práve gitarová melodika, ktorá tvorí chrbticu celého albumu. Najviac som sa vracal k skladbám Blood Red Sky, One Last Breath, Until The Time Is Gone a Fading Away, kde kapela naplno ukazuje svoj cit pre atmosféru aj dynamiku.
Ako kapela sľubovala, album je plný chytľavých gitarových liniek a rytmicky veľmi príjemných riffov. Na debut ide o mimoriadne silnú nahrávku, ktorá pôsobí vyzreto a premyslene. Na česko-slovenskej scéne sa tak konečne objavila formácia, ktorá zapĺňa dlhšie prázdne miesto – štýlovo blízka menám ako In Flames, Dark Tranquillity či Insomnium. Mohyla sa k týmto severským vzorom približuje viac než sľubne, no predsa len mi tu chýba aspoň jemná dávka melodického spevu, ktorá by celý album posunula ešte o krok bližšie k dokonalosti.
HODNOTENIE
